Pravidelne si píšem denník a potom si ho vždy na začiatku nového roka čítam. Niekedy aj zabudnem, čo všetko sa za posledných 365 dní udialo a nie je na škodu si to pripomenúť. Mnohé veci, ktoré som pokladala za ohromné ťažkosti, vyzerajú pri spätnom pohľade ako malichernosti. To mi pomáha zvládať nové výzvy ľahšie, lebo viem, že väčšina problémov sa vždy nejako vyriešila, aj keď sa na prvý pohľad javili ako mimoriadne náročné. Veľmi rada čítam ročné sumáre iných ľudí, a preto som sa rozhodla napísať aj ten svoj.
Silvestra a Nový rok 2022 som oslávila na Orave. Keď som si pripíjala šumivým vínom, želala som si, aby bolo nasledujúcich dvanásť mesiacov lepších než tie predošlé a aby som urobila dobré rozhodnutia. Už v tom čase som totiž premýšľala nad výpoveďou.
Na začiatku januára sme si s priateľom kúpili bežecký pás. Hoci nás veľa ľudí podpichovalo, že sa z neho časom stane len vešiak na oblečenie, používali sme ho celý rok. Považujem ho za skvelú investíciu, nakoľko na ňom behám radšej ako v exteriéri.
Dobre investované peniaze boli aj do kurzu Za seba, ktorý sa venoval nielen fyzickej, ale aj verbálnej a emocionálnej sebaobrane pre ženy. Jednoducho, ako si stanoviť hranice a vedieť si ich obrániť v každodennom živote. Na kurze bola uvoľnená atmosféra a všetky účastníčky sa navzájom podporovali. Najlepším zážitkom bolo lámanie dosky. Keď som ju dostala do ruky, myslela som, že niečo také nikdy nezlomím a nakoniec som to zvládla na výbornú. 🙂
Vo februári som už sledovala dianie pri ukrajinských hraniciach a začínala som mať úzkosti tušiac, že z toho nič dobré nevzíde. Pamätám si, ako som sa 24. februára zobudila a povedala priateľovi dobré ráno, na čo mi odvetil, že dobré určite nie je. Hneď som vedela, že začala vojna. Odvtedy som Ukrajinu niekoľkokrát finančne podporila a plánujem v tom pokračovať aj naďalej. Február bol špecifický aj v tom, že som sa konečne odhodlala podať v práci výpoveď a spraviť si sabatikal, o ktorom som napísala samostatný článok.
Na marec si spomínam ako na najhorší mesiac v roku. Fyzicky som sa na tom nebola najlepšie a zároveň som bola zdeptaná a zhnusená z vojny. Všetko, čo som doposiaľ plánovala, mi pripadalo hlúpe a stratilo význam, ale napriek tomu som sa prihlásila na jazykové kurzy v zahraničí a začala chodiť na box, ako som to mala predtým v pláne.
V apríli som sa snažila dokončiť podnety a úlohy v práci, aby som všetko odovzdala tip-top a zároveň som sa zaoberala prípravou na odchod do zahraničia. Absolvovala som rozlúčku s mojimi skvelými kolegyňami a kolegami a v máji som odcestovala do Írska, kde som strávila tri týždne. O jazykovom pobyte som napísala samostatný článok, rovnako ako o štyroch týždňoch, ktoré som následne prežila v Berlíne.
Na Slovensko som sa vrátila začiatkom júla. Leto som využila na to, aby som sa dala zdravotne dokopy, nakoľko som bola neustále bez energie, trápil ma kašeľ a dýchavičnosť. Zároveň som bola frustrovaná z vlastnej neproduktivity, lebo som mala naplánované množstvo vecí a nie všetky sa mi podarilo uskutočniť.
Koncom augusta som si aktualizovala životopis a začala si aktívne hľadať prácu. Mojím počiatočným záujmom bolo zamestnať sa v korporáte, ale postupne som od tohto cieľa upustila. Nelákala ma však ani práca v malej firme, a tak som sa zožierala v dileme, čo budem vlastne robiť. Aspoň zdravotne som sa začala cítiť omnoho lepšie. Cvičila som, bicyklovala sa a chodila na prechádzky so psami. Absolvovala som školenia na dobrovoľníctvo v programe Amal, ktorý má na starosti Cesta von. Stihla som aj víkend na Orave, kam sme boli pozvaní na svadbu.
V septembri som bola na predstavení Slnečného cirkusu, čo hodnotím ako najlepší kultúrny zážitok roka. V októbri som asi prvýkrát v živote absolvovala pohovor, na ktorom som sa cítila maximálne príjemne a mohla si na konci povedať – wow, tak tu by som chcela pracovať. Mala som šťastie a o dva týždne som už bola zamestnaná v neziskovej organizácii, kde sa môžem ďalej rozvíjať v oblasti CRM, čo bol môj pôvodný zámer pri hľadaní práce. Žiaľ, október priniesol aj druhú deprimujúcu udalosť v tomto roku – teroristický útok v Teplárni.
Počas celej jesene som mávala hodiny slovenčiny s Omamou, s ktorou som mala pravidelné online stretnutia v rámci programu Amal. Musím povedať, že dobrovoľníctvo mi dalo omnoho viac, ako som pôvodne očakávala a spoznala som šikovnú a inšpiratívnu ženu, ktorá toho zvláda neskutočne veľa.
V novembri a decembri som sa venovala prevažne tomu, aby som sa rýchlo zabehla na novej pozícii. Cvičila som a chodila na box, ale ďalšie aktivity som už veľmi nestíhala. Ešte 24. decembra dopoludnia sme s priateľom piekli vianočné pečivo a zároveň pripravovali štedrú večeru. K stolu sme si potom sadli vyčerpaní, ale zároveň šťastní, že sme všetko len tak-tak stihli. Silvestra som oslavovala na Orave, presne na tej istej chate, kde som rok 2022 aj vítala. 🙂
