Ako dieťa som sa považovala za obrovský spisovateľský talent. Dnes sa nad tým akurát tak zasmejem, hlavne keď si prečítam vtedajšie výtvory. Nepopieram, že vo mne driemalo nadanie, no bolo skôr priemerné než výnimočné. Čo mi skutočne v písaní pomohlo, bola túžba zlepšovať sa, ochota prijať kritiku a schopnosť poučiť sa z vlastných chýb.
Som z generácie, ktorá vyrastala na Pokémonoch a Harrym Potterovi. Kameň mudrcov som prečítala hádam desaťkrát a práve nadšenie z kníh vo mne vzbudilo záujem písať. Zo začiatku som nevymýšľala nič vlastné a písala len fanfiction, neskôr ma bavili krátke príbehy na štýl dievčenských románov Medzi nami dievčatami. To, čo napokon definovalo, akou cestou sa budem uberať, bola kniha Beštie a blíženci od Wilsona F. Paula.
Mala som štrnásť alebo pätnásť rokov, keď sa mi náhodou dostal do rúk tento román. Po prečítaní anotácie som hneď vedela, že to nie je kniha pre moju vekovú kategóriu, no viete, ako je to so zakázaným ovocím… Chutí najlepšie.
Beštie a blíženci majú bližšie k braku než k umeleckému skvostu, no v porovnaní s knihami, ktoré som čítala doposiaľ, som zažila totálny literárny preplesk. Dočítala som zhrozená, ale zároveň mimoriadne nadšená a hovorím si: ,,Toto sú príbehy pre mňa! Takto budem písať aj ja!“ Na stránkach Beštií a blížencov sa zrodila láska k hororovému žánru a vydržala dodnes, hoci mi bolo tisíckrát povedané, aby som začala písať ,,normálne”.
Nasledovalo obdobie, kedy som bola uchvátená gotickými románmi. Prečítala som Pútnika Melmotha od Ch. R. Maturina a Mnícha od M. G. Lewisa. Oba príbehy a doznievajúce nadšenie z Beštií a blížencov ma inšpirovali k napísaniu poviedky Porcelánová bábika. Považujem ju za prvú skutočnú tvorbu, písala a prerábala som ju viac než dva roky. V sedemnástich som ju dokončila a dala prečítať kamarátkam. Neskôr som ju zverejnila na portáli mamtalent.sk, kde som dostala pozitívne hodnotenia.
Ďalšie roky som sa hororom nevenovala, lebo som pracovala som ako copywriterka. Vymýšľať texty celý deň a potom to isté robiť vo voľnom čase mi nebolo veľmi po chuti. Táto práca ma však naučila pracovať s textom rýchlo a efektívne, ľahko prijímať spätnú väzbu a čo sa týka štylistiky, urobila som ohromný pokrok. Kto by to bol povedal, že sa najviac zlepším pri článkoch o čistení plastových okien a liečbe bolestivých kĺbov.
Písanie, ako každá iná činnosť, je plná vzletov a pádov a môj návrat k hororom bol pád na tvrdé dno. V roku 2015 som poslala poviedku Vábnička do súťaže Martinus Cena Fantázie. Skončila na 142. mieste zo 147 poviedok, čo nie je zlé, to je rovno katastrofa! Som človek, ktorý sa vzdáva, ale vždy len na chvíľu a tak som namiesto smútenia čoskoro analyzovala chyby. Ak sa chcete zlepšiť v písaní, väčšina etablovaných spisovateliek a spisovateľov vám poradí veľa čítať a veľa písať. Ja s tým nie úplne súhlasím, pretože na to, aby sa človek zlepšil (alebo zlepšil omnoho rýchlejšie) musí poznať teóriu, rôzne kreatívne techniky a štýly písania.
V roku 2016 som dokončila krátky psychologický horor Princezná a psychopat a vydala ho pod pseudonymom prostredníctvom self-publishingu. Ebook bol dostupný na stiahnutie zadarmo a mal chytľavý názov, pretože som chcela v krátkom čase získať čo najviac spätnej väzby. Zámer mi vyšiel, horor si stiahlo veľké množstvo ľudí a na moje prekvapenie mal veľmi dobré hodnotenia. Ako som spomínala vzlety a pády, toto bol veľmi príjemný vzlet.
Povzbudená úspechom a presvedčená, že moje kreatívne postupy fungujú, som sa znovu zapojila do súťaže Martinus Cena Fantázie. Moja fantasy poviedka Anička Dušička sa dostala do zborníka Fantázia 2017. V porovnaní s predchádzajúcim pokusom to bol veľký pokrok. Pri tvorbe tejto poviedky som zužitkovala rady o tvorivom písaní a zároveň vytvorila proces, ktorý mi písanie uľahčil a zefektívnil. Užitočné informácie som následne spísala do série článkov Píšem poviedku, ktorá bola zverejnená na blogu Knižné Červy. Vyvrcholením série bola ukážková mikropoviedka Vadí? Nevadí?
Rok 2019 bol, čo sa týka písania, mimoriadne plodný. Opätovne som sa zapojila do súťaže Martinus Cena Fantázie a moja hororová poviedka Psia podoba sa dostala do finále Ceny Bibliotéky. Vyšla knižne v zborníku Fantázia 2019. Do súťaže som pôvodne plánovala poslať fantasy poviedku Hadie plemeno, no prekročila stanovený rozsah a napokon som ju vydala ako ebook formou self-publishingu. S mikropoviedkou Konečná zastávka som skúsila šťastie v súťaži Ohnivé pero, ale nezožala veľký úspech.
V roku 2020 som znovu súťažila v Martinus Cena Fantázie s poviedkou Šarha z podsvetia, ktorá sa dostala do dvoch finále zároveň– Cena Béla a Cena Bibliotéky. Knižne vyšla v zborníku Fantázia 2020. Skúsenosti s písaním hororu som zhrnula do série článkov Píšem horor, ktorá bola publikovaná na blogu Knižné červy.
Ďalší rok sa niesol v znamení koronavírusu, čo ma inšpirovalo k napísaniu mikropoviedky Vegánka. Venovala som sa tiež revízii Konečnej zastávky a dokončila som horor Obchodník so smrťou. Nasledovalo obdobie, kedy som sa necítila fyzicky ani psychicky dobre, čo sa prehuplo do kreatívnej krízy. Dala som výpoveď v práci a urobila si sabatikal, počas ktorého som plánovala napísať knihu. Napriek veľkým plánom som nenapísala nič, len počas návštevy prírodopisného múzea v Berlíne mi napadol koncept poviedky Srdcové záležitosti.
K písaniu som sa naplno vrátila v roku 2023, kedy poviedka Des & Hrôza získala Cenu poroty v septembrovom kole súťaže M.Ú.Z.A. Zároveň som prepísala a rozšírila horor Princezná a psychopat, čím vznikol môj prvý román Koleso zla. Začiatkom roka 2024 som ho poslala do vydavateľstiev.
V tomto období som v mnohom prehodnocovala svoju tvorbu a akosi som dospela k rozhodnutiu, že s písaním poviedok nateraz končím. Chcela som vzdať hold doterajšej práci a zároveň sa o ňu podeliť s ľuďmi, ktorí ma podporovali. Tak vznikol nápad na zbierku poviedok Kvety smrti, ktorá vyjde v najbližších mesiacoch.