Úzkosť je horšia ako strach. Je to mentálny kŕč, ktorý vyústi do fyzických prejavov. Neviditeľná ruka zvierajúca vnútornosti, parazit nahlodávajúci posledné zvyšky odvahy. Hoci tlak občas povolí, nikdy úplne nezmizne. Šepká do ucha chlácholivé slová o úteku a zo zbabelosti robí bohyňu. Presviedča, že keď sa človek vzdá, všetko bude lepšie. Aspoň na chvíľu.
Tácka s obedom sa v Monikiných rukách zatriasla. Do tváre jej vystúpila horúčava a kým došla k zadnej izbe, pod pazuchami mala mokré škvrny. Pot zo stresu smrdel inak než ten od námahy. Zápach bol silnejší a štipľavejší, takmer ako nejaká chemikália. Možno telo takto chcelo odplašiť predátora. Pri tej myšlienke sa v duchu zasmiala. Svojho nepriateľa by neodohnala, ani keby chcela.
Pred dverami zastala a viackrát sa zhlboka nadýchla. Bude to trvať iba chvíľu a potom ujde do záhrady. Lakťom stlačila kľučku, chrbtom sa zaprela do dverí a vošla dnu. Okno bolo dokorán otvorené, ale aj tak to stále cítila. Zmes potu, hnisu, moču a výkalov, z ktorej jej naskočila husia koža. Nezáležalo na tom, koľkokrát všetko dočista vydrhla. Smrad sa stihol zažrať do stien a nábytku.
Na posteli ležalo niečo, čo kedysi pripomínalo ľudské telo. Hora mäsa, dve ruky, žiadne nohy. Spí, povzbudila sa v tichosti Monika. Jedlo opatrne položila na poličku, ktorú tam namontoval sused. Vedela, že odtiaľ naň s menšou námahou dočiahne. Pripravila kôpku liekov, vymenila obchytaný pohár za čistý, naplnila ho minerálkou a vložila doň slamku. Už sa zberala na odchod, keď na sebe ucítila upretý pohľad. Zamrazilo ju. Pozrela na posteľ a naozaj. Hľadeli na ňu malé, žiarivo modré oči, napoly ukryté pod ťažkými opuchnutými viečkami. Oči, ktoré vždy súdili.
,,Zakrádaš sa tu ako zlodejka!“
,,Myslela som, že spíš,“ obhájila sa Monika slabým hlasom.
,,Netrep! Už ti je zaťažko s vlastnou matkou prehodiť pol slova!“
,,To nie je pravda. Nechcela som ťa zobudiť,“ bránila sa nesmelo a aj keď nič zlé neurobila, začala sa cítiť previnilo. Aby zmenila tému, ukázala rukou na nachystané jedlo.
,,Čo to je?“ vyštekla obézna žena, hoci bolo na prvý pohľad jasné, že ide o kurča so zeleninou.
,,Toto hovno mám žrať?“
,,Mama, prosím…“
,,Obschnutý kus mäsa a žrádlo ako pre zajaca! Máš štyridsať rokov a nevieš poriadne navariť! Niet divu, že si ostala na ocot. Po takej hlupani ani pes neštekne!“
Dcéra trasľavo otvorila ústa, ale vzápätí ich bez slova zavrela. Nevládala ďalej bojovať. Pokorne sklonila hlavu a čakala, kým matkin hnev prehrmí. Opäť prehrala.
,,A teraz reveš ako malé decko! Mám ťa preplieskať, aby si sa spamätala? Zapni bedňu a zmizni mi z očí! Nemôžem sa na teba pozerať!“
Monika okamžite stlačila tlačidlo na starom televízore a čo najrýchlejšie zmizla. Nepríjemné pocity ju zvierali ako chápadlá, ale keď za sebou uvidela zavreté dvere, trochu povolili. Ak sa nestane nič výnimočné, najbližšie hodiny bude mať len pre seba, než začne tortúra s prebaľovaním a umývaním. Líca si utrela starou vreckovkou a zamierila tam, kde to mala najradšej. Do záhrady.
* * *
Boli časy, keď Gabriela lepšie zvládala svoj stav a občas ľutovala svoje správanie. Lenže choroba jej postupne vzala jednu aj druhú nohu a obrovské telo sa stalo väzením. Neostalo jej nič, len štyri steny a posteľ, v ktorej zahnívala zaživa. Dni sa zlievali do odpornej koláže bezmocnosti, zúfalstva, zlosti a nenávisti voči všetkému a všetkým.
Preležaniny, pot, horúčava, pretečené plienky, trýznivé svrbenie na miestach, kam nedočiahla, mäso, ktoré sa otieralo o mäso. Trpela dokonca aj bolesťami nôh, hoci ich už nemala. Šalela z toho. Ak by ten hnus zo seba nedostala, pocity by ju zvnútra roztrhli. Jediná možnosť, ako to urobiť, bolo všetko vychrliť na najbližšiu živú bytosť. Až vtedy sa jej na chvíľu uľavilo. A tak buzerovala Moniku a nadávala jej za každú maličkosť. Niekedy si Gabriela dokonca krátila čas premýšľaním, čo by mohla vyviesť. Strkala jedlo pod matrac, kde zhnilo a potom po dcére vrieskala, že ju drží v smrade a odpadkoch. Alebo si z plienky vybrala výkaly a poroztierala ich všade, kam dočiahla.
Monika sa matky bála, ale bolo to aj naopak. Gabriela si uvedomovala, že je na ňu úplne odkázaná. Nenávidela starostlivosť, ktorá len odďaľovala istú smrť a predlžovala trápenie, ale na druhej strane ju desilo zanedbávanie a nedôstojné umieranie. Ak sa neoddávala pochmúrnym myšlienkam a zlosti, utiekala sa k tomu, čo jej ostalo. K spomienkam. Myslela na ostatné deti, ktoré ju opustili, na zosnulého manžela, ale najmä na milovanú mladšiu sestru, ktorá spáchala samovraždu.
Hoci týmto činom celý život opovrhovala, na nebohú nedala dopustiť. Zo všetkého vinila rodičov, ktorí chránili sestrinu jemnú a citlivú povahu pred všetkými prekážkami a sklamaniami. Keď v dospelosti musela čeliť prvým veľkým prehrám, radšej si vzala život. Ako poeticky napísala Gabriele v rozlúčkovom liste – svet je príliš veľký a komplikovaný, aby ho dokázala uchopiť.
Gabriela sa vtedy rozhodla, že podobné výlevy pri vlastných deťoch tolerovať nebude a nedovolí, aby na očiach nosili ružové okuliare. Vo výchove bola chladná a nekompromisná, poháňaná strachom, že by o nich jedného dňa mohla z rovnakého dôvodu prísť. Prístup sa nakoniec neosvedčil. Len čo mohli, všetky z domu zutekali a navštevovali ju veľmi zriedka. Za posledné roky, kedy sa zmenila na nenávistnú karikatúru ženy, akou kedysi bývala, neprišlo ani jedno.
* * *
Dom, v ktorom žili, nestál za veľa. Žiadala by sa mu kompletná rekonštrukcia, ale mohli si ledva dovoliť základné opravy. Živorili len z invalidného dôchodku a opatrovateľského príspevku. Monikin život bol chudobný, sivý a jednotvárny. Jedinú záľubu nachádzala v záhrade, kde okrem ovocia a zeleniny pestovala kvety. Starý dom pôsobil ošumelo, ale záhradu ľudia považovali za najkrajšiu v susedstve. Monika sa o ňu starala ako posadnutá, pretože nič iné nemala. Niekedy tak zúrivo okopávala záhony a plela burinu, až jej krvácali ruky a popraskali všetky pľuzgiere. Niečo hlboko v nej chcelo z plného hrdla kričať o pomoc. Keby nabrala odvahu, jačala by ako šialená, lenže namiesto toho v sebe všetko dusila. Obávala sa, že ak by začala, už by nedokázala prestať. Možno by v sebe prebudila príšeru, ktorá by bola schopná hrozných vecí.
Z času na čas ju prepadli myšlienky, v ktorých si priala matkinu smrť. Niektoré ju dokonca navádzali, aby jej k tomu dopomohla. Väčšinou sa zľakla a okamžite si za to vynadala, ale v poslednej dobe premýšľala inak. Monika bola najstaršia z piatich súrodencov a na matku mala spomienky ešte z čias, keď bývala obetavá a materinská. Lenže potom teta spáchala samovraždu, o rok na to nešťastne zomrel otec a všetko sa zmenilo.
Gabriela si našla dve práce a cez víkendy sa lopotila v záhrade, aby mohla predať prebytky na trhu. Monika prebrala zodpovednosť za domácnosť a súrodencov a po nociach potajme sledovala mamu, ako dychtivo vyjedá chladničku. Jedlo ostalo jej jedinou útechou. S postupnou zmenou tela prichádzala aj zmena správania. Tlstá Gaba, ako ju začali volať zlomyseľní ľudia, sa postupne vzďaľovala svojmu niekdajšiemu ja aj vlastným deťom. Pomaly sa premieňala na monštrum zo zadnej izby. Týmto spôsobom si Monika pred sebou ospravedlňovala svoje myšlienky. Nahovárala si, že nerozmýšľa nad vraždou vlastnej matky, ale nad beštiou, ktorá ju zožrala. Nad Tlstou Gabou. Jej drahá maminka, ktorá sa kvôli nim toľko obetovala, už dávno zomrela.
Rozličné scenáre jej vŕtali v hlave aj dnes pri polievaní papriky. Myslela na to tak intenzívne, až podvedome zatínala zuby a na tvári sa jej usídlil maniacky výraz. Vtom si všimla, že pri bránke stojí akýsi cudzinec. Zdvihol ruku a zamával.
,,Dobrý deň!“ pozdravil, keď prišla dostatočne blízko. Pozdrav opätovala bez úsmevu. Muž bol tmavší a evidentne nepatril k majorite. Ozvali sa v nej predsudky a hneď by ho poslala preč, keby nebol tak slušne oblečený. Tmavomodrý oblek vyzeral byť šitý na mieru, topánky ladili s opaskom a starostlivo vyžehlená košeľa žiarila rovnako ako jeho zuby.
,,Dovoľte, aby som sa predstavil. Volám sa Lukrecián Florián. Som Sales Representative z Hell Enterprise.“
Monika neovládala žiadnu cudziu reč, ale nechcela to dať najavo. Vzala si vizitku, ktorú jej cez nízky plot podával, ale ani pri pohľade na ňu nebola o nič múdrejšia.
,,Čo potrebujete?“
Pobavene sa usmial, ako keby vedel, že mu nerozumela.
,,Som obchodník so smrťou.“
Nastalo ticho. Monika na neho bezducho hľadela a spracovávala šok, zatiaľ čo on sa stále spokojne usmieval. Rýchlo pozrela na obe strany ulice, či tam nestoja kameramani, ktorí by natáčali jej reakciu, ako to raz videla v televízii. A možno ju práve teraz nejako natáča on!
,,Choďte si robiť bláznov z niekoho iného!“
Tvár sa mu trochu zachmúrila: ,,Ale pani, veď ja som tu predsa na objednávku!“
,,Nič sme si neobjednali!“
,,Naozaj?“ Trochu sa k nej naklonil a stíšeným hlasom dodal: ,,Nemysleli ste náhodou na smrť?“
Monikin hnev náhle ochladol, akoby ju oblial ľadovou vodou. Neveriacky na neho hľadela a urobila opatrný krok vzad.
,,Zmiznite,“ zašepkala krútiac hlavou a potom hlasno zvolala, ,,vypadnite, inak zavolám políciu!“
,,Ako si želáte. Dovidenia!“ kývol hlavou na pozdrav a odkráčal preč.
Monikiným telom lomcovala panika. So strachom utekala späť do domu, ale skôr než došla ku vchodu, cítila sa o niečo pokojnejšie. Keď chytila kľučku, zrazu si nevedela spomenúť, čo ju tak rozrušilo. Vo vnútri si sadla do kresla snažiac sa utriediť myšlienky. Stretla nejakého muža s divným menom, ale nedokázala si ho jasne vybaviť. Nebol ani mladý ani starý, ani pekný ani škaredý, jeho tvár stratila podobu. Vo vrecku nahmatala vizitku, ale nebolo na nej nič napísané. Zvláštne. Už sa nebála, cítila len veľkú únavu, až mala chuť na chvíľu si zdriemnuť. Akási cudzia sila jej zatláčala viečka. Monika sa po chvíli prestala brániť a zaspala.
* * *
Gabriela apaticky zízala na obrazovku televízora. V ruke zvierala rozlúčkový list od sestry, mávala ho uložený pod vankúšom. Nedalo sa z neho už nič vyčítať, ale vôbec to nevadilo. Čítala ho hádam tisíckrát a obsah poznala naspamäť. Okrem iného v ňom sestra opisovala spôsob, akým plánovala umrieť. Gabriela si sprvu myslela, že pred smrťou zaiste zošalela. Teraz sa však cítila na úplnom dne a nedokázala si predstaviť, kam by mohla ešte klesnúť. Slovám v liste začala prikladať význam a dokonca im bola schopná uveriť. Veď aj tak na ničom nezáležalo, dokonca ani na pravde. Čo tam po pár klamstvách, ak znejú aspoň trochu zaujímavo?
Čím viac sa Gabriela listom zaoberala, tým častejšie ju po nociach prenasledovali zvláštne sny. Niektoré boli príjemné, iné sa zlievali do nočných môr, v ktorých k nej prehováral akýsi hlas. Podmanivý a očarujúci, sladký ako med. Túžila ho počúvať neustále a niekedy dokonca matne zahliadla aj tvár, hoci spätne si ju nedokázala vybaviť.
Ozvalo sa klopanie, ktoré Gabrielu vytrhlo z letargie. Zvraštila čelo a na jazyku ju začali svrbieť nadávky. Zároveň si uvedomila, že Monika nikdy neklopala. Z nejakého dôvodu ju zachvátil strach a len meravo hľadela na zatvorené dvere. Klopanie sa ozvalo ešte dvakrát a potom uvidela, ako niekto stláča kľučku. Gabriela zalapala po vzduchu. Mohutným telom prešla triaška. Zazdalo sa jej, že pozná cudzinca, ktorý práve vošiel. Je to zaiste diabol, pomyslela si iracionálne. Šarmantný a upravený, ale stále diabol.
,,Požehnaný deň prajem, pani Gabriela!“
Hlas okamžite spoznala. Na chvíľu onemela, ale potom sa odhodlala opýtať: ,,Kto ste? Čo tu chcete?“
Pristúpil bližšie a jemne sa uklonil.
,,Som Lukrecián Florián, obchodník so smrťou, ale to predsa viete.“
Podal jej ruku, ale Gabriela sa odtiahla najviac, ako to zavalité telo dovolilo.
,,Nepoznám vás! Kto vás pustil dnu?“ zvolala piskľavo a ani mu nedala šancu na odpoveď.
,,Mona!“ skríkla do prázdnej chodby.
,,Spí. Nemajte obavy, pani Gabriela, všetko bude v poriadku.“
,,Mona! Monika!“ vykrikovala hystericky. Bola úplne bezmocná a oči jej zvlhli slzami. Cudzinec sa diskrétne odvrátil, porozhliadol sa po izbe a odopol si gombík na saku. Tvár mal pokojnú, nerobil si ťažkú hlavu z Gabrielinej reakcie. Po chvíli sa dokázala trochu upokojiť. Návaly horúčavy ustúpili a Gabriela na pokožke pocítila chladné kropaje potu.
,,Čo chcete?“ opýtala sa ešte raz.
,,Čo chcem? Tu skôr záleží na tom, čo chcete vy.“
Opatrne pristúpil k posteli a dôverným hlasom povedal: ,,Už ste mi o tom rozprávali, pani Gabriela.“
Odmietavo pokrútila hlavou: ,,Čo to trepete? Nikdy som vás nestretla!“
Tvár mu zvlnil úsmev a privrel viečka. Telom jej prešla hrôza. Naozaj ho poznala. Pery sa mu nehýbali, ale napriek tomu v myšlienkach počula jeho hlas: ,,Len si spomeňte, pani Gabriela, vo vašich snoch a myšlienkach sme absolvovali niekoľko stretnutí. Poznám váš životný príbeh a vašu aktuálnu situáciu, sme už v podstate starí známi. Chápem vás, nemali ste to ľahké. Chceli ste, aby som za vami prišiel osobne.“
Gabriela na neho zízala ako na zjavenie. Bola to pravda, ale ako mohla tušiť, že sa bláznivé fantázie premenia na skutočnosť? Myslela si, že prichádza o rozum.
,,Nebudem vás dlho zdržiavať. Len na pripomenutie si dovoľujem dať do vašej pozornosti pár dokumentov.“
Z čierneho elegantného kufríka vytiahol snehobiely obal. Na prednej strane svietili zlaté písmená:
KONIEC JE NOVÝ ZAČIATOK
Všetko, čo potrebujete vedieť o eutanázii
Žena hľadela na nápis a myseľ mala zvláštne prázdnu. Koniec bol na dosah ruky.
,,Preštudujte si to. Je tam priložená aj zmluva. Nikto okrem vás obsah neuvidí,“ povedal mäkko Lukrecián, ,,prídem, keď sa budete cítiť pripravená. Odprevádzal som aj vašu sestru. Pani Gabriela, je mi cťou, že môžem byť nápomocný aj vám.“
Gabrielu pri jeho slovách stislo pri srdci. Pocítila zlosť, smútok, znechutenie, ale aj zvláštny chladivý pokoj. Všetko v jednom momente. Cudzinec sa narýchlo uklonil a porúčal sa preč.
* * *
Po prebudení sa Monika cítila trochu rozpačito. Nezvykla cez deň zadriemať, lebo bola zakaždým ako na ihlách, či ju náhodou nebude Gabriela potrebovať. Pri tej myšlienke okamžite vyskočila a keď zazrela otvorené dvere, ktoré zakaždým zatvárala, ochromil ju strach. Niekto tu musel byť.
,,Mama?“ zvolala kráčajúc k zadnej izbe. Odpoveďou bol len slabý zvuk televízora, ale matku napokon našla tam, kde vždy. Jediný rozdiel spočíval v tom, že na posteli mala porozhadzované nejaké papiere, niektoré z nich držala v mäsitých rukách. Opatrne do nich nakukla, ale všetky hárky boli čisté a nepopísané. Prekvapilo ju, odkiaľ ich vzala.
,,Dvere boli otvorené,“ skonštatovala.
,,No a?“ odvrkla Gabriela, ale nie tak odporne ako zvyčajne.
,,Kto tu bol?“ spýtala sa dcéra a vzápätí sa odvážila aj na ďalšiu otázku: ,,Odkiaľ máš tieto papiere?“
Monika vycítila akúsi zmenu. Chvíľu sa zdalo, že jej chce mama niečo povedať. Možno si po rokoch vypočuje niečo pekné alebo aspoň jednoduché ďakujem. Hľadela na ňu s trochu dychtivým očakávaním. Stará matróna otvorila ústa, akoby to mala už na jazyku, ale vzápätí ich zavrela a pery pevne stisla k sebe.
,,Keby si nechrápala, vedela by si!“
Moniku pichlo pri srdci. Očakávanie prasklo ako bublina a zanechalo trpkú pachuť, ale nepovedala nič. Opäť všetko preglgla a radšej zamierila k váze s kvetmi, ktorá predstavovala v tejto izbe jediné útočisko. Od jari až do jesene nosila Monika mame kytice zo záhrady. Bolo akýmsi nepísaným pravidlom, že ju matka pri tom nikdy nekritizovala. Ani vtedy, keď z natrhaných ruží vyliezli ucholaky, alebo keď zo slnečníc opadal peľ a prievan ho rozfúkal po celej izbe. Akt výmeny kvetov ostal jediným pozostatkom normálneho medziľudského vzťahu. Moniku preto veľmi zabolelo, keď ju Gabriela tentokrát nenechala na pokoji.
,,Dobre viem, že by si ma najradšej pochovala!“
,,To nie je pravda!“
,,Vyhovovalo by ti, keby som vypustila dušu! Aby si sa tu mohla kurviť s tým ožranom od vedľa!“
Dcéra na ňu neveriacky zagánila, ale ona pokračovala vo svojich obvineniach: ,,Veď ja dobre viem! Že ti nie je hanba! Keby som mohla, tak z teba dušu vymlátim!“
Tentokrát krčah trpezlivosti pretiekol. Povädnuté kvety skončili hodené na zemi.
,,Drž hubu, Tlstá Gaba!“
Prekvapená a zdesená tým, čo povedala, sa Monika neodvážila na matku ani pozrieť. Vyletela z izby ako víchor. Zabuchla dvere ignorujúc vreskot, ktorý spoza nich prenikal. Možno dostane infarkt, pomyslela si so škodoradosťou a vzápätí sa zhnusila sama sebe. Vybehla do záhrady, ale pohľad na kvety jej tentokrát nepomohol.
Zbadala suseda, ako čosi majstruje pred kôlňou. Kubo jej pomáhal starať sa o matku. Niekedy asistoval pri prebaľovaní a umývaní a bez slova znášal Gabrieline pichľavé poznámky. Pravidelne im nakúpil a opravil, čo sa dalo. Monika mu za to varila, prala a občas mu upratala dom. Mali medzi sebou akúsi tichú dohodu, ktorá mu zjavne vyhovovala. Občas spolu spávali, nie preto, že by po tom vyslovene túžila, skôr sa obávala, že ak ho odmietne, prestane jej pomáhať.
O to viac zúrila na matku, lebo všetko vo svojom živote prispôsobila starostlivosti o mladších súrodencov. Nemala dobré vzdelanie, prácu ani vlastnú rodinu. Dúfala, že keď sa o všetkých postará, potom príde rad aj na ňu. Lenže nikdy sa tak nestalo. Hádam toho nespravila dosť?
Vtom ju napadlo, že by mala umrieť namiesto Gabriely. Nemá nič, čo by ju držalo pri živote a najlepšie roky sú nenávratne preč. Vlastnou smrťou by matku potrestala. Možno by potom konečne ocenila, čo pre ňu robila. Táto myšlienka ju celkom vzpružila. Dlhý čas chodila v začarovanom kruhu a teraz konečne uvidela cestu von. V tom momente sa rozpamätala, ako vyzeral muž, s ktorým sa dnes rozprávala cez plot. Vo vrecku nahmatala kartičku a keď vizitku vytiahla, už nebola prázdna.
* * *
Gabriela dospela k rozhodnutiu pomerne rýchlo. V priebehu dvoch dní viackrát prečítala všetky dokumenty a nech to znelo akokoľvek bláznivo, pripravovala sa na príchod cudzinca. Celkom sa na neho tešila, lebo v myšlienkach ani snoch ju odvtedy nenavštívil.
Keď sa konečne rozhodla, napätie vystriedala príjemná úľava. Na dcéru vrčala menej, ale tá nedávala najavo, že by si zmenu všimla, hoci párkrát hodila očkom po papieroch uložených pri posteli. Monika vykonávala všetko rovnako, ale už nebola taká roztrasená ako inokedy. Vyžarovala z nej chladná sebaistota, ako keby aj ona prišla k nejakému dôležitému rozhodnutiu.
Na tretí deň od Lukreciánovej návštevy svitlo žiarivé a svieže ráno. V nedeľu chodila Monika do kostola, čo bol zároveň jediný čas, kedy bývala Gabriela v dome sama. Kedysi jej robieval spoločnosť sused Kubo, ale zakaždým ho rýchlo vyštvala, až sa napokon ani neunúval prísť.
,,Idem,“ oznámila dcéra a v tvári sa jej zračilo akési očakávanie. Možno niečo tušila. Gabriela mala na jazyku slová, ktoré túžila vysloviť, ale roky trpkosti a nenávisti jej zovreli hrdlo.
,,Tak choď! Čo tu stojíš ako kôl v plote!“
Monika naprázdno preglgla. Na okamih vyzerala ako malé dieťa a potom bez slova zavrela dvere. Gabriela bojovala sama so sebou. Chcela na ňu zakričať, ale napokon si to rozmyslela. Nech! Starať sa o matku bola jej povinnosť! Prečo by za to mala ďakovať? Hádam sa ona nenarobila dosť, aby deckám nič nechýbalo? Zodrala sa, aby mohli vyštudovať a ako jej to oplatili? Všetci sa na ňu vykašľali! A Monika? Tá je taká istá, len sprostejšia. Keby uvidela šancu a vyhliadky na lepší život, určite by hneď zdúchla. Dobrá môže byť akurát pre toho ožrana od vedľa. Gabriela si uľavila škodoradostným smiechom. Opäť prekryla výčitky vrstvou hnevu a zlomyseľnosti.
Nemalo zmysel čakať. Načiahla sa po dokumentoch a doplnila svoj podpis. Netrvalo dlho, než začula klopanie.
,,Ďalej!“ zbliakla namosúrene. Dvere sa otvorili. Lukrecián Florián vyzeral elegantne a uhladene ako naposledy, tentoraz bol oblečený v čiernom obleku. Pohľad mal jasný a upieral ho na Gabrielu ako jastrab. Aká bola veľká, tak mala pocit, že sa pred ním scvrkáva.
,,Dobrý deň, pani Gabriela,“ pozdravil a pozrel von oknom, ,,dnes svitlo krásne ráno.“
Rýchlo prikývla. Hnev ustúpil a opantal ju strach. K cudzincovi by si nedovolila byť odporná, pociťovala k nemu prirodzený rešpekt. Každé gesto a každý pohyb svalov na tvári sa zdali byť perfektné a načasované na presný okamih. Na pozadí ošúchanej steny a starého nábytku pôsobil priam groteskne. Hanbila sa, ako v porovnaní s ním vyzerá a v akom stave musí prežívať. Zároveň ju však opantalo vzrušenie. Chcela, aby všetko prebehlo skôr, než stratí odvahu.
,,Som pripravená, nenaťahujte to,“ povedala nervózne a podala mu podpísanú zmluvu.
,,Máte na mňa ešte nejaké otázky?“
,,Nie, všetko som si prečítala.“
Lukrecián na stolíku otvoril svoj kufrík a vytiahol dva zavreté jednodecové poháre.
,,Pani Gabriela, ak dovolíte, len v krátkosti pripomeniem, že v prvej dávke sa nachádza jed a v druhom koncentrované narkotikum. Zaspíte do dvoch minút, približne do tridsiatich minút budete mŕtva.“
Gabriela pri pohľade na poháre pocítila chvenie v žalúdku. Srdce jej divoko búšilo. Potila sa na celom tele viac než inokedy.
,,Dajte!“
Nádobky mu vytrhla z rúk. Musí to urobiť čím skôr, aby si to náhodou predsa len nerozmyslela. Odtrhla priehľadný uzáver a vypila najprv jednu a potom druhú tekutinu. Lukrecián z nej nespúšťal zrak.
Keď si o chvíľu pomyslela, čo práve vypila, naplo ju na vracanie, ale dokázala jed udržať v žalúdku. Vtom sa rozplakala ako malé dieťa. Výčitky bodali zo všetkých strán ako žeravé ihly. Ľutovala, že sa nedokázala s dcérou rozlúčiť.
,,Kvety!“ skríkla. ,,Dajte mi kvety do ruky!“
Lukrecián vybral z vázy čerstvé ruže, ktoré tam dnes ráno Monika vložila. Gabriela mu ich vydrapila a pritlačila si ich na hruď. Do nosa jej udrela sýta vôňa a z prstov kvôli tŕňom stieklo pár kvapiek krvi. Svet sa spomalil a potemnel. Gabriela zaspala. Lukrecián vzal prázdne poháre a kufrík zavrel.
* * *
Monika sa plačúc vracala domov. Bola presvedčená, že stráca rozum a zároveň tušila, čo ju čaká. Povedal jej to hlas, ktorý sa jej votrel do myšlienok v predchádzajúcich dňoch. Podmanivý a hlboký, vzbudzoval dôveru a neúnavne počúval, keď mu v myšlienkach odpovedala. Hoci z tej predstavy naskakovala husia koža, rozjímala nad nádhernou skutočnosťou, že ju konečne niekto vypočul. Určite skončí v blázinci.
Dom jej ešte nikdy nepripadal taký odpudivý. V posledných rokoch pre ňu predstavoval studenú jaskyňu, v ktorej driemalo obrovské monštrum. Netvor, ktorý jej na nohy nasadil okovy a pripútal ju k sebe neviditeľnou reťazou, práve teraz umieral. Pred vstupom zaváhala. Roztriasla sa a na pokožku vystúpili kropaje potu. Zovrela ju úzkosť, ale napriek tomu vkročila dnu. Zacítila známu zmes zatuchliny a plesní, ktoré požierali steny skryté za starým nábytkom. Vo vzduchu sa však vznášalo ešte niečo. Akási ťažoba, ktorá ju tlačila k podlahe. Takto páchne smrť, pomyslela si v duchu, takto to cítiť, keď si pozveš do domu diabla.
Pri pohľade na otvorené dvere matkinej izby ju naplnilo zdesenie. Videla tlstú Gabu nehybne ležiac na posteli a zazrela aj jeho. Vysoká postava elegantne oblečeného muža k nej stála otočená chrbtom. Zaiste počul kroky na drevenej podlahe, ale ani sa nepohol. Možno sa práve teraz zaryje do jej myšlienok ako nenásytný červ a bude hodovať na jej strachu. Určite na ňu vrhol nejakú kliatbu. Napadlo jej, že tu azda ostanú navždy – ona, on a Gabrielina mŕtvola. Myslela si, že sa zblázni, ale vtom zacítila vôňu ruží, ktoré dnes ráno trhala v záhrade a dokázala na chvíľu odohnať šialené myšlienky. V tom sa otočil a na tvári, ktorá zrazu vyzerala ako z vosku, sa objavil jemný úsmev. Bol ako svetlo majáka v mori šialenstva. Natiahol k nej ruku a ona ju nenásytne schmatla.
,,Prosím, prijmite odo mňa úprimnú sústrasť.“
Pozrela na Gabrielu a pomyslela si, že vyzerá ako kráľovná. Pokojná tvár so zavretými viečkami obsypaná ružami, zložené ruky nehybne spočívajúce na hrudi. Bola mi to mama, prebleslo jej mysľou a zrazu akoby sa prebudila zo sna. Mama je mŕtva a ona si podáva ruky s jej vrahom!
,,Zabili ste mi matku!“ skríkla a možno by ho aj udrela, keby sa tak veľmi nebála. Od Lukreciána nedostala žiadnu reakciu. Nemo na ňu hľadel, ale už sa neusmieval. Kamenný výraz ju vydesil. Opatrne obišla posteľ z druhej strany a sadla si na okraj, kde ju zasiahla realita v obnaženej podobe. Do očí sa jej nahrnuli slzy.
Tento okamih si často predstavovala, ale keď nadišiel, nevedela, čo ďalej. Sloboda, po ktorej tak dychtivo túžila, mala veľmi trpkú príchuť. Nepriniesla pokoj ani úľavu. Na Moniku doľahli výčitky a strach z budúcnosti. Zrazu nevedela, čo si sama počne. Má po štyridsiatke, žiadnych priateľov a naposledy chodila do práce pred desiatimi rokmi, aj to len na brigádu. Ostal jej starý rozpadávajúci sa dom, z ktorého bude musieť vyplatiť súrodencov, hoci ich nevidela niekoľko rokov. Netušila, kde zoženie peniaze na pohreb, hlavne na truhlu, ktorú budú musieť Gabriele vyrobiť na mieru. A tak len sedela, usedavo plakala a preklínala matku, že ju opäť raz podrazila.
,,Nemusíte sa obávať vzniku akéhokoľvek podozrenia z jej úmrtia. Po tejto stránke máme všetko zariadené,“ prehovoril Lukrecián, ale ona sotva vnímala, čo hovorí. Mlčky sledoval jej mizériu a potom sa ozval znovu: ,,Pani Gabriela vás chcela mať v posledných minútach pri sebe, aby vyjadrila vďaku za všetku starostlivosť a opateru.“
Monika sa cez slzy zasmiala nad milosrdnou lžou: ,,Prosím vás, neklamte mi!“
Vzal ružu, ktorá skĺzla z matkinej náruče a podal ju uplakanej žene: ,,Gesto niekedy vypovie viac ako tisíc slov.“
Bez slova na neho hľadela a potom si kvet opatrne vzala.
,,Zabite aj mňa. Nemám dôvod žiť,“ zašepkala oddane, takmer ako pri modlitbe. Odpoveď poznala skôr, než ju nahlas vyslovil. Už ho o to žiadala v predošlých myšlienkových rozhovoroch.
,,Nespĺňate podmienky.“
,,Môžem to urobiť aj sama. Nie je vašou prácou uľahčovať odchod z tohto sveta?“ skúšala ďalej.
,,Nespĺňate podmienky,“ zopakoval sucho.
,,Ale prečo?! Čo sú to za podmienky, keď o nich nechcete hovoriť?“
Neodpovedal, len pokrútil hlavou.
,,Ste mizerný obchodník! Do pekla s vami!“
Lukreciánova strojená maska povolila a krátko sa z chuti zasmial. Pri tom zvuku ju striaslo, ale stále sa nevzdala.
,,Moja teta bola taká mladá. Celý život mala pred sebou a jej ste urobili po vôli!“ zvolala trucovito ako malé decko. Vzápätí sa za svoje správanie zahanbila. V mysli začula nadávky, ktorými by ju bola zasypala Gabriela.
Odvrátila sa pociťujúc jeho uprený pohľad. Izbu ovládlo ťaživé ticho. Prisadol si a dôverne sa k nej naklonil. Keď prehovoril, šepkal: ,,Každá duša má v rámci reinkarnácie obmedzený počet životov. Monika, vy ste už v tom poslednom. Prepáčte, že si to dovolím takto otvorene povedať, ale pre našu spoločnosť nie je vaša duša rentabilná.“
Bodlo ju pri srdci, aj keď si nebola presne istá, čo slovo rentabilná znamená.
,,Takže moja duša nemá žiadnu hodnotu? Tak ste to mysleli? Som úplne bezcenná!“ Vlastné slová na ňu doľahli ako neznesiteľne ťažké bremeno.
,,Chcem vám naznačiť, že vaša smrť by k ničomu neviedla. Ešte môžete niečo vyťažiť z tohto života. Stále ste mladá…“
Monika len odfrkla. Poobzerala sa po biednych stenách a potom sa zahľadela na Lukreciána.
,,Sám tomu neveríte,“ povedala rezignovane a skôr než stihol oponovať, vychrlila ďalšiu otázku, ,,čo sa deje s dušou, ktorá vyčerpala všetky životy?“
,,To sú dôverné interné informácie, nebudem o nich hovoriť,“ odvetil a podľa výrazu tváre usúdila, že čo sa tohto týka, viac z neho nevytiahne.
,,A čo duše, ktoré majú pred sebou nejaké životy. To mi môžete prezradiť? No tak! Veď to nemám komu povedať a vôbec, kto by mi uveril?“
Lukrecián si sťažka vzdychol nad neodbytnými otázkami.
,,Tak dobre. Len v skratke vysvetlím, že Hell Enterprise s nimi obchoduje na reinkarnačných trhoch. Ľudská duša je cennou komoditou.“
,,Kto by chcel obchodovať s dušami?“ spýtala sa neveriacky.
,,Spoločnosti, ktoré sa zaoberajú budúcnosťou a zostavovaním osudov.“
,,Osudov? Osud by nemal byť nemenný?“
,,Každý osud je v podstate len detailný strategický plán, ktorý pozostáva z miliónov vopred určených rozhodnutí.“
Chvíľu na neho ohromene hľadela. Potom sklonila hlavu a cítila sa, akoby jej na plecia spadla ťarcha celého sveta.
,,Aj tento život…“ zavzlykala zlomeným hlasom, ,,aj o mojom živote niekto vopred rozhodol?“
Nastalo pochmúrne ticho. Vstal a vzdialil sa. Moniku pohltila beznádej. Čudovala sa, prečo už nezmizne, dokonca ho k tomu chcela vyzvať. Najradšej by ho doslova vyrazila z domu. V odraze starej televíznej obrazovky videla, ako si ju premeriava a potom pár minút hľadí na svoje nablýskané topánky. Napokon si odkašľal.
,,Nie je to štandardný postup, ale ak by ste mali záujem, stále naberáme.“
Zatvárila sa nechápavo.
,,Čože?“
Opäť si k nej sadol a na nohy položil kufrík.
,,Na začiatok poviem, že Hell Enterprise je medzinárodná firma s pobočkami po celom svete.“
Kufrík sa otvoril s hlasným cvaknutím a Lukrecián z neho vytiahol nejaké papiere.
,,Nezľaknite sa,“ povedal a hneď na to sa jeho podoba zmenila. Vyzeralo to, akoby z neho stiekla vosková pokožka a odhalila jeho pravú tvár. Čierne oči zažiarili ako žeravé uhlíky. Moniku to už v podstate ani neprekvapilo.
,,Vy ste čert?“ spýtala sa takmer bez záujmu. Musela som zošalieť, nemá to iné vysvetlenie, povedala si v duchu. Nič z tohto predsa nemôže byť pravda. Nevšimla si, ako dotknuto sa Lukrecián zatváril.
,,Označenia čert a čertica boli dávno vyradené z korporátneho slovníka. Majú rasistický a sexistický podtón. Teraz používame rodovo neutrálne označenie – magická bytosť ohňa a síry.“
,,Prepáčte, nevedela som,“ zamrmlala Monika, ledva si uvedomujúc, čo hovorí. Podával jej nejaký leták, ktorý si zdráhavo vzala.
,,Toto je náš náborový katalóg a mám pri sebe aj všeobecnú pracovnú zmluvu, aby ste si mohli urobiť obraz.“
Pozrela na matkine mŕtve telo snažiac sa spracovať absurdnosť tejto situácie. Pravdepodobne je to všetko len sen. Listovala papiermi, keď si všimla veľký, do očí bijúci podpis, z ktorého sa jej zježili všetky chlpy. Hneď pod ním zbadala tri písmená, o ktorých nič netušila – CEO. Trasľavo sa zasmiala: ,,To je vtip?“
,,Zmluva o upísaní duše je už podpísaná riaditeľom,“ vysvetlil pokojne Lukrecián a pri pohľade na jej husiu kožu s úškrnom prehlásil, ,,ak je vám zima, možno je to znamenie, že by ste mali ísť na teplejšie miesto.“
Pokus o vtip nevyšiel. Pohľadom zavadil o mŕtvolu rozvalenú na posteli a potom na Moniku, ktorá na neho šokovane hľadela. Odkašlal si a zašomral: ,,Prepáčte, bolo to nevhodné.“
Z kufríka vytiahol ďalšie dokumenty.
,,Nechám vám na prečítanie aj GDPR, BOZP, popis pracovného miesta, dohodu o mlčanlivosti a kontakt na personálne oddelenie. Ako už iste tušíte, všetky tieto informácie vidí len osoba, ktorej sú určené. Ak do dvoch mesiacov neprejavíte záujem, neuvidíte ich ani vy a na všetko zabudnete.“
Listovala v papieroch a jedným uchom počúvala, čo Lukrecián hovorí.
,,Ponúkame množstvo benefitov: sick days sedemkrát do roka, možnosť home office, sabatical po štyroch odpracovaných rokoch, rest rooms, náborový bonus, casual Fridays, ovocné štvrtky, zabezpečený pitný režim, káva a čaj zdarma. V budove máme vlastné fitness centrum, na streche park a bežeckú dráhu. Firma prepláca kurzy jogy a kalastetiky. Nástupnú mzdu garantujeme v rovnakej výške pre mužov aj ženy.“
Monika polovici vecí nerozumela. Lukrecián hovoril ďalej, ale už sa nedokázala sústrediť.
,,Prosím, odíďte,“ požiadala ho unavene a dlaňou si prikryla tvár. Nevidela, ako na ňu ľútostivo pozrel. Počula len cvaknutie kufríka a kroky, ktorými sa od nej vzďaľoval.
,,Dovidenia, Monika. Ak sa už nestretneme, rád som vás spoznal.“
Neodpovedala. Keď si bola istá, že odišiel, pustila papiere z rúk a zrútila sa na podlahu.
* * *
Na dedičskom konaní neprejavila Monika o dom žiadny záujem. Ak mal byť toto jej posledný život, potom si nadchádzajúce roky predstavovala úplne inak. Keď o necelé dva mesiace po matkinej smrti nasadala na autobus, mala pri sebe len kabelku s dokladmi a fľašou vody, ak by vysmädla. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa už nevráti. V ruke zvierala zmluvy, na každej z nich sa nachádzal jej kostrbatý podpis. Pohovor úspešne absolvovala pred pár týždňami. Hoci bola oblečená v čiernom, lebo sa ešte patrilo držať smútok, myšlienky mala presýtené jasnejšími farbami. Peklo si odžila, teraz hádam prišiel rad na lepšie veci.
Zdroj obrázka: unsplash.com
