Po mojom párty pobyte v Galway som sa vrátila na Slovensko a chorá som takmer celý týždeň preležala v posteli. Následne som si zaumienila, že môj život v Berlíne bude pokojnejší, budem sa viac šetriť a lepšie stravovať.
Cesta do Berlína
Do Berlína som cestovala asi 9 hodín autobusom Flixbus len s jednou krátkou prestávkou v Prahe. Po vystúpení na vlakovej stanici Ostkreuz som bola celá šťastná, že sa konečne rozhýbem. Odtiaľ som sa mala podľa plánu presunúť hromadnou dopravou na ubytovanie, ale dopustila som sa menšej chybičky. Nastúpila som na dobrý spoj, ale žiaľ na opačný smer. Po niekoľkých prejdených križovatkách mi napadlo, že asi nejdem správne a tak som na najbližšej zastávke vystúpila. Tam na mňa začali popiskovať nejakí chlapi: ,,Hey, baby! How are you? Are you lost?“ Pomyslela som si, že nie som ani hodinu v Berlíne a hneď sa cítim ako na Slovensku. Prešla som s kufrom na druhú stranu ulice, kde som našla zastávku a nastúpila na správny smer.
Skvelé ubytovanie
Rovnako ako v Galway, aj v Berlíne som dala prednosť ubytovaniu v rezidencii pred hosťovskou rodinou. Bývala som v apartmánoch Smartments, čo boli v podstate študentské internáty. Prekvapilo ma, že boli veľmi pekne zariadené a dobre vybavené. Všetko bolo čisté a moderné presne tak, ako to bolo inzerované na webstránke. V rámci samostatnej izby bola k dispozícii vlastná kuchynka a kúpeľňa s WC. V izbe sa nachádzala posteľ, veľký pracovný stôl s tabuľou a kriedami, skrinky a skriňa na šaty. Niečo ako malá garzónka, v ktorej by som si vedela predstaviť bývať aj celý rok.
Jazyková škola a nemecký prístup
Čo sa týka školy, vybrala som si did deutsch-institut Berlin. Pred príchodom som absolvovala online test, v ktorom som bola zaradená do skupiny C1. V prvý deň neprebiehali žiadne ústne pohovory ani oficiálne privítanie, ako to bolo v Galway. Škola sa nachádzala na druhom poschodí administratívnej budovy. Prišla som na miesto, kde mi dali brožúru s informáciami o škole a poslali ma naspäť na ubytovanie, lebo moja skupina mala vyučovanie až popoludní. Pamätám si, že v prvé dni mi všetko v porovnaní so školou v Galway prišlo chladné, strohé a odmerané. Pri spätnom pohľade to už vnímam inak. Všetci boli milí, len som bola zvyknutá na Írov a Nemci majú formálnejší prístup.
Škola fungovala na takom princípe, že v prvý deň študent vyskúša úroveň skupiny, do ktorej bol priradený. Ak úroveň nebude vyhovovať, môže požiadať o preradenie vyššie alebo nižšie a následne si kúpiť učebnicu pre daný level. Ja som bola zaradená do pokročilej skupiny C1, čo mi nevyhovovalo, ale pre nižší stupeň C1 nemali v tom čase žiadnu otvorenú skupinu. Tak som nakoniec skončila v skupine pokročilých B2, kde to pre mňa bolo občas príliš ľahké.
V jazykovke sa učili prevažne mladšie ročníky – študenti, ktorí plánovali neskôr študovať v Nemecku na vysokých školách. V Galway nebol problém nájsť ľudí nad 30 rokov, čo mi vyhovovalo viac, keďže boli bližšie môjmu veku. Spôsob výučby bol v Berlíne viac organizovaný a menej uvoľnený. Taktiež sme mali dvoch učiteľov, ktorí sa v priebehu týždňa striedali. Tí, ktorí si zaplatili intenzívny kurz, mali ďalšieho učiteľa popoludní.
Počet žiakov v triede bol približne rovnaký ako v Írsku, ale rozprávania bolo v rámci hodín menej. Štruktúra výučby bola viazaná na učebnicu a hodina prebiehala podobne, ako keď som sa cudzí jazyk učila na strednej – čítanie, počúvanie, gramatické cvičenia… Nevravím, že to bolo zlé, ale najviac som sa zaujímala o rozprávanie a toho bolo v rámci výučby najmenej.
Ja som mala zaplatený intenzívny kurz a práve popoludňajšie hodiny sa mi páčili najviac. V triede nás bolo málo a niekoľkokrát som na nich bola dokonca sama, len ja a učiteľ. Pozerali sme videá a diskutovali alebo preberali filozofické texty Friedricha Schillera o používaní metafor v každodennom živote, čo ma prekvapivo bavilo najviac zo všetkého.
Čaro nemeckej metropoly
Najväčšou nevýhodou bolo, že škola kvôli covidu neorganizovala žiadne voľnočasové aktivity. Keby som to vedela vopred, možno by som si kurz ani nezaplatila. Voľný čas som si teda vypĺňala sama a možností, čo robiť, bolo našťastie neúrekom. Dokonca som ani nestihla všetko, čo som si naplánovala. Berlín je veľký a ponúka nesmierne množstvo atrakcií a zaujímavostí. Verím, že sa tam ešte niekedy vrátim.
Objavovanie veľkomesta mi uľahčila aj dostupná hromadná doprava. Za 9 € som si kúpila mesačný lístok, ktorý platil na všetky druhy spojov hromadnej dopravy – autobusy, električky, metro. Za pár eur som slobodne precestovala takmer celý Berlín. Kvalita dopravy bola naozaj skvelá, hoci spoje nechodili vždy načas. Čo sa mi však páčilo najviac bola rozmanitosť ľudí, ktorí cestovali so mnou. V berlínskom metre stretnete naozaj kdekoho. Vtipne na to poukazuje aj táto reklama BVG:
História na každom kroku
Berlín je známy svojimi múzeami a galériami, v ktorých som pokojne vedela stráviť aj celý deň. Odporúčam najmä Muzeuminsel, kde sa mi najviac páčilo Pergamon Museum. Skvelým zážitkom bola aj návšteva botanickej záhrady. Najprv som sa obávala, lebo som tam išla v horúci deň, ale v obrovských skleníkoch bolo pomerne príjemne a kvôli obavám z horúčavy som si ich užila s minimom ľudí. V niektorých častiach som sa prechádzala úplne sama.
Príjemný deň som strávila v Zoo, navštívila som aj blšie a umelecké trhy a na jednom z nich som si dokonca kúpila obraz. Samozrejme som si nenechala ujsť turistické klasiky ako Branderger Tor, Reichstag, Berliner Dom, Charlottensburg a mnohé ďalšie. Silný zážitok bolo prechádzanie sa popri Berlínskom múre.
Väčšinu atrakcií som navštívila sama a hoci by som na to predtým ani nepomyslela, štvortýždňová dovolenka osamote môže byť veľmi príjemným zážitkom. Nikomu sa netreba prispôsobovať, všetko si môžete naplánovať podľa seba a stráviť všade presne toľko času, koľko chcete – toto všetko má v sebe osobité čaro.
Z Berlína som sa vrátila oddýchnutá a plná energie, pripravená vychutnať si zvyšok sabatikalu na Slovensku.
