Blog

Ukážka z novely Princezná a psychopat

Ak muž týra ženu, koho je to vina? Túto otázku som si kládla pomerne často a presúvala vinu na každého člena našej rodiny. Občas som všetky hriechy vzala na svoje plecia a potom som pod posteľou hrýzla plyšové medvede a zadúšala sa vlastným plačom. Výkriky bolesti mi vliezali do tela ako jedovaté hady, obkrúcali sa okolo pľúc, srdca a žalúdka. Dlane som pevne pritláčala k ústam, ale stres si zakaždým vybral svoju daň. Pamätám si, ako často som až do rána ležala medzi studenými, zapáchajúcimi zvratkami.

Mama a otec sú vraj tými najdôležitejšími bytosťami v živote dieťaťa. Starajú sa, vychovávajú, pomáhajú, milujú. Tí moji ma odsúdili na pomalé a bolestivé umieranie. Cítila som, ako mi hnije srdce a rozkladajú sa mi vnútornosti. Ľutujem, čo som im spravila. Milovala som ich, ale zmrzačený démon vo mne sa náhle odtrhol z reťazí.

Nechcem, aby ste odsúdili zločinca bez mena, a preto dovoľte, aby som sa predstavila. Volám sa Jana a meriam 175 cm. Mám hnedé vlasy, zelené oči, krvavé ruky a roztrhanú dušu. Narodila som sa v znamení rýb, ale nikdy som nemala dosť síl plávať proti prúdu. Nechala som sa ním unášať so všetkým odpadom a hnilobou, ktoré ma postupne zadusili.

Bývali sme pri rieke, ale na opačnej strane ako zvyšok dediny. Veľký obdĺžnikový dom bol ako hlboká páchnuca jama, z ktorej som nedokázala vyliezť. Živorila som tam ako v otvorenom hrobe spolu s otcom, mamou a ešte s niekým, o kom zatiaľ nemám odvahu hovoriť. Betónový most, ktorý nás oddeľoval od ostatných dedinčanov, sa len málokedy stával svedkom návštev. Ľudia k nám zavítali len veľmi zriedka. Cítili z nás nešťastie a nechceli si ním špiniť ruky.

Moja mama pracovala ako cukrárka v neďalekom meste. Namiesto zákuskov však domov nosila fľaše rumu, s ktorými sa zamkýnala v kúpeľni. Často som stála pri dverách a cez kľúčovú dierku nazerala, ako plače, alebo pomočená spí na kope špinavej bielizne. Hanbila sa za svoje nešťastie a snažila sa ho pred svetom skrývať. Vždy, keď sa musela v práci prezliekať, počkala, kým všetci odídu, aby niektorá z kolegýň náhodou neuvidela jej modriny. Aj otec bol v tomto prezieravý, vždy udieral na miesta, ktoré neboli bežne vidieť.

Ľudia si o mame šuškali za chrbtom a ukazovali na ňu prstom namiesto toho, aby sa jej pokúsili pomôcť. Každý z okolia ju považoval za čudáčku a nenapraviteľnú alkoholičku, ale nikto sa jej nespýtal, aké trápenie sa snaží v alkohole utopiť. Mysleli si, že ten dôvod poznajú, ale mýlili sa.

Jediné, čo Moniku naozaj tešilo, bolo pečenie. Často piekla aj doma na objednávku pre známych, ktorí jej prišli na meno, len keď niečo potrebovali. Chýr o jej tortách a zákuskoch sa rýchlo šíril a dokonca niekedy predbehol klebety o závislosti. Moja mama bola naozaj šikovná, mala aj obchodného ducha a keby ju otec nedusil, možno by to dotiahla ďaleko.

Jedného dňa som ju zase raz pozorovala pri práci. Páčilo sa mi, ako sa zvŕta medzi čokoládovými plnkami a nadýchanými korpusmi. Hoci aj vtedy z nej razil alkoholový puch, vyzerala dokonale šťastná. Sedela som pri stole na malom stolčeku a vylizovala z misy zvyšky vanilkovej náplne. Vzduchom sa niesla lákavá vôňa a veselá melódia z rádia dopĺňala atmosféru pohody. Vtom som začula, ako sa otvorili vchodové dvere. Mama sa strhla a pohľadom vystrašenej srny sa poobzerala okolo seba. Neviditeľná ruka mi zovrela žalúdok a v ústach sa mi začali hromadiť sliny ako vždy, keď som pocítila nutkanie vyvracať sa.

Rádio zachrapčalo, keď do miestnosti vstúpil otec. Zdalo sa, akoby teplota v miestnosti klesla o niekoľko stupňov. Monika sa snažila pokračovať v práci, ale nervozitu nedokázala skryť. Chvíľu len tak stál na prahu kuchynských dverí ako dravec, ktorý striehne z úkrytu na korisť a vychutnáva si posledné sekundy pred tým, ako sa jej zahryzne do krku.

Zvuk každého kroku, ktorým sa k mame pomaly približoval, sa ku mne vracal v stonásobnej ozvene. Celé telo som mala napäté, ale zadržiavala som plač. Otca slzy rozčuľovali. Postavil sa vedľa nej ako dozorca, ruky si chytil za chrbtom a mierne sa k nej naklonil. Neprehovoril, len sa uprene díval na jej roztrasené ruky. Z dlaní mi vypadla misa, rýchlo som zaliezla pod stôl a pritlačila sa k stene.

,,Krájam marhule,“ oznámila potichu, hoci sa jej na nič nespýtal. Hlavu mala stále sklonenú, pretože sa neodvažovala k nemu zdvihnúť zrak. Môj otec bol ako divé zviera, tým sa neradno dívať do očí.

,,Vidím,“ odvetil chladne.

,,Robím to dobre?“ spýtala sa trasľavým hlasom. Otec sa neľudsky usmial.

,,Nie.“

Mame sa vyšmykol nôž, nešikovne ho zachytila a porezala sa na prste. Nervózne sa načiahla po vreckovky na polici, ale vtom ju chytil za ruku. Stiahla sa v očakávaní úderu, ale on na ňu len bez mihnutia oka hľadel.

,,Si taká nemožná, miláčik. Nechaj, utriem ti to.“

Chytil jej prst a vložil si ho do úst. Mame sa z tváre vytratila farba, moje telo stŕplo strachom a zdvihol sa mi žalúdok. Myslela som, že jej ho odhryzne.

,,Chutí ako marhule,“ povedal, keď ho konečne vytiahol z úst. Zvrátene sa usmial a pozrel na mňa. Z vešiaka vzal kuchynskú utierku a sklonil sa pod stôl.

,,Usmej sa na mňa, Princezná.“

Cítila som, ako sa mi svaly na tvári sformovali do grimasy, ktorá sa mala podobať úsmevu. Jednou rukou mi zdvihol bradu a druhou mi drsne utrel ústa. Vstal, chytil najbližší podnos plný hotových zákuskov a vyhodil ho von oknom. Utrel si ruky a pískajúc odišiel.

Zdalo sa mi, že pieseň z rádia prichádza z úplne iného sveta. Počula som, ako sa na dvore zlietajú sliepky a požierajú maminu celodennú prácu. Tá len stála a bezvýrazne hľadela na okno. Z očí mi stekali slzy a dopadali na studené dlaždice. Do uší sa mi dostávali zvuky tupých úderov. Vedela som, kto ich spôsobuje a napriek tomu, že som sa na neho nechcela dívať, nedokázala som od neho odtrhnúť zrak. Posledný člen našej rodiny stál pri kuchynskej linke a nepríčetne do nej kopal.

Ak sa vám novela Princezná a psychopat zapáčila, pokračovať v čítaní môžete po jej stiahnutí zadarmo v Martinuse.

Zdroj obrázka: unsplash.com

Mohlo by sa vám tiež páčiť...