Blog

Ukážka z poviedky Šarha z podsvetia

Informácie o dodávke, ktorá unáša deti, sa objavujú v médiách každých pár rokov. Nakoniec vždy vysvitne, že ide o poplašnú správu, ale človek nikdy nevie. Veď viete, ako sa hovorí – bez vetra sa ani lístok na strome nepohne.

Desivé historky poznala aj malá Patrícia. So zatajeným dychom počúvala príbehy o zvrhlíkoch lákajúcich deti na sladkosti a kriminálnikoch, ktorí predávajú mladé telá kvôli orgánom do zahraničia. Preto niet divu, že jej napadlo len to najhoršie, keď pár metrov pred ňou zastala veľká biela dodávka.

Paťka sa zlovestnú predtuchu snažila ignorovať. Pridala do kroku a v duchu si nahovárala, že to nič neznamená. Všetky tie príbehy boli iba detskými výmyslami. Prejde potichu okolo a vodič si ju ani nevšimne, určite má plnú hlavu dôležitejších vecí. Lenže pomedzi upokojujúce myšlienky sa drala dopredu nanajvýš nepríjemná otázka: Prečo by dodávka z ničoho nič zastala uprostred prázdnej poľnej cesty?

Motor stále bežal a dievčatku pripomínal vrčanie divého zvieraťa. Už len pár krokov a bude zarovno zadných dverí. S nádejou sa pozrela k prvým domom, ale boli ešte poriadne ďaleko. Slnko pražilo a jeho lúče sa nepríjemne odrážali od vonkajšieho spätného zrkadla. Paťka v ňom nevidela nikoho, ale mala pocit, že ju osoba v dodávke pozoruje.

Priblížila sa k boku vozidla a kŕčovito zovrela popruhy školskej tašky. Snažila sa hľadieť pred seba, ale keď sa okno stiahlo dolu, nedokázala odolať a rýchlo sa tým smerom pozrela. Miesto spolujazdca bolo prázdne a za volantom sedel muž. Zaškeril sa na ňu a odhalil rad krivých zubov.

„Čože si tu vykračuješ taká sama, dievčinka?“

Paťka urobila chybu a zastala. Otázka sa jej nepríjemne vryla pod kožu, ale nedokázala odpovedať. Muž zatiaľ neurobil nič zlé, len sa prihovoril, ale ona tušila, že niečo nie je v poriadku. Rovnako ako pred rokom, keď jej neznámy dôchodca pred cukrárňou povedal, že by ju rád vylízal. Nevedela, čo tým myslel, ale akosi vycítila, že nič dobré. Našťastie sa vtedy objavil ocko, na ktorého tam čakala. Starý sa vtedy iba odporne zachechtal a šuchtal sa ďalej.

Dievča vedelo, že teraz to také jednoduché nebude. A čím dlhšie hľadalo v mysli  správne slová, tým sa nervozita stupňovala. V tvári, ktorá sa jej sprvu zdala nesympatická, ale inak úplne obyčajná, začala spoznávať starca spred cukrárne. Šedivá brada a kalné oči, v ktorých sa nezračilo nič dobré. Natiahol sa a otvoril dvere na strane spolujazdca.

„Naskoč! Zveziem ťa!“

Paťka dobre vedela, ako sa v takýchto situáciách zachovať.

„Nie, ďakujem,“ odvetila stroho. Úškrn mu z tváre zmizol, stisol pery, až úplne zmizli v húštine sivých chlpov. Jednou rukou začal šmátrať okolo seba, akoby niečo hľadal.

„Keď ťa odveziem, budeš doma rýchlejšie,“ skúšal ďalej.

„Mám to už len kúsok. Dovidenia!“ pozdravila Paťka s nádejou, že ju nechá na pokoji. Urobila niekoľko rýchlych krokov, ale dodávka sa pomaly pohla dopredu zároveň s ňou.

„Čo vymýšľaš? Poznám sa s tvojím dedkom! Nemáš sa čoho báť!“ kričal na ňu spoza volantu. Mlčala a modlila sa, aby ju nechal na pokoji. Ešte viac zrýchlila, takmer bežala a nádejne upierala pohľad k prvým domom. Do detských očí sa začali tlačiť slzy.

Zrazu sa zvnútra dodávky ozval nejaký zvuk. Najprv slabý buchot, ale potom silný náraz, ako keby sa niekto snažil rozkopnúť dvere. Vodič sa naštval a päsťou treskol do steny za sebou.

„Ako myslíš, dievčatko! Zveziem ťa inokedy!“ zrúkol predtým, než šliapol na plyn a vyrazil vpred.

***


Stará Krkajka, ako ľudia volali Annu Krkajovú, pozorovala svet spoza okna. Veľa nevidela, len kus ulice a niekoľko protiľahlých domov. Málokedy sa stalo niečo nezvyčajné, ale keď zachytila nejaký pohyb, okamžite zbystrila. Stalo sa totiž niečo neuveriteľné. Po rokoch začínala opäť počuť.

Posledný zvuk, ktorý si pamätala, bolo vrieskanie ožratého manžela, keď jej trieskal hlavu o radiátor. V ten deň nemala šťastie, nestihla sa pred ním včas ukryť. Väčšinou zaliezla do chlieva alebo sa krčila v kurníku celá špinavá od slepačincov. Človek by neveril, do akých malých priestorov sa dokázala napchať, keď bola na smrť vydesená.

Náhle ju striaslo a vykĺzla z pazúrov nepríjemných spomienok. Natlačila sa na sklo, aby mohla pozorovať dieťa kráčajúce po ulici. Dievčatko malo tvár skrčenú v hlbokom zamyslení. Krkajka si tuho objala ramená, ako to robila vždy, keď myslela na iných ľudí. Myšlienky na spoločnosť kruto prehlbovali jej osamelosť. Začala sa mierne húpať dopredu a dozadu.

Susedia nevedeli, alebo skôr nechceli nadväzovať kontakt s hluchaňou, ktorá mala za muža najväčšieho niktoša z dediny. Vadil im krik večne sa ozývajúci z ich domu, ale našli sa aj takí, ktorí aspoň zašepkali „chuderka“, predtým než zavreli okenice. Krkajka žila medzi nimi, dýchala ten istý vzduch, a predsa patrila do úplne iného sveta. S ľuďmi nekomunikovala, ale často na nich myslela. Predstavovala si, aké majú životy, o čom sa doma rozprávajú a čo robia, keď sú sami, schovaní za múrmi útulných domčekov.

Stará žena poznala z videnia aj malú Patríciu. Presne takúto dcérenku vždy chcela mať. Dievčatko ako púčik ruže s anjelskou tvárou a belasými očami. Kedysi dávno aj ona otehotnela a nie práve príjemným spôsobom, ale potratila a napokon bola za to aj vďačná. Už len pri predstave, ako sa narýchlo snaží napchať plačúce dieťa do kurníka alebo ako si na ňom vybíja zlosť jej muž, ju naplnilo zdesenie. Opäť sa striasla a v pomykove si popod nos zamrmlala niekoľko slov. Na okamih stratila kontakt s realitou a nechty zaborila do kože.

„Nechaj ma! Nechaj ma na pokoji!“ zvreskla a vydesená vlastným krikom sa rýchlo schovala za záves. Paťka sa zadívala jej smerom a vzápätí sa rýchlo obzrela za seba. Krkajka poznala emócie, ktoré sa dieťaťu zračili v tvári. Sama ich videla vždy, keď hľadela do zrkadla. Dievčatko pohltil strach a ona tušila prečo.

Ak sa vám poviedka Šarha z podsvetia zapáčila, pokračovať v čítaní môžete po zakúpení zborníka Fantázia 2020.

Mohlo by sa vám tiež páčiť...