Soňa neobľubovala večerné služby a v poslednom čase ich doslova nenávidela. Hoci vo firme do záverečnej ostával aj vrátnik, necítila sa bezpečne. Odjakživa mala nešťastie na mužov. Nevedela, či sama podvedome vyhľadáva pochybné typy alebo je na nej niečo, čím ich magicky priťahuje.
Z poslednej známosti sa vykľul ženáč, ale tam sa pohroma neskončila. Zlomené srdce by aj oželela, ale podvedená manželka Beáta sa rozhodla, že jej zo života urobí peklo. Z ničoho nič sa v Soninej poštovej schránke objavovali listy plné vulgarizmov a uprostred noci ju budili telefonáty z utajených čísel. Zistila aj to, kde Soňa pracuje. Neštítila sa zavolať na firemnú infolinku a ako zmyslov zbavená jej nadávala do šľapiek, ktoré preberajú slušným ženám manželov.
Soňa sa snažila vysvetliť, že o manželstve nevedela a vinníkom je záletník Adrián, ale všetky pokusy boli zbytočné. Beáta telefón skladala hneď, ako Soňa prehovorila a na SMS neodpovedala. Po Adriánovi sa tiež zľahla zem. Po stretnutí s ním netúžila, ale ocenila by, keby si to so svojou ženou vydiskutoval.
Netrvalo dlho, než sa situácia začala odrážať na Soninom zdraví. Bolieval ju žalúdok a čoraz častejšie trpela migrénami. Nevedela sa zbaviť myšlienok, že ju Beáta neustále sleduje a keď jej zazvonil mobil, bála sa pozrieť na displej. Účty na sociálnych sieťach vymazala a z otvárania poštovej schránky sa stala stresová záležitosť. Kamkoľvek šla, sústavne sa obzerala a občas sa jej zazdalo, že niekto rýchlo zašiel za roh alebo postava v diaľke náhle zmenila smer.
Ak ľudia v jej blízkosti stíšili hlas, nahovárala si, že sa bavia o nej. Kolegovia alebo susedy v paneláku – akoby všetci vedeli, čo sa stalo a dávali prenasledovateľke za pravdu. Narastal v nej pocit hanby a každý deň ju týrali nové výčitky. Mala tušiť, že je ženatý! Určite tam boli náznaky, ale v naivnej zaslepenosti si nič nevšimla! Hlupaňa, ktorá naletela na sladké rečičky! Fľandra, ktorá rozťahuje nohy pred ženatými chlapmi! Nepríjemný hlások v Soninej hlave naberal na intenzite a začínal sa podobať na dobre známy škrekot.
Ponurých myšlienok sa nemohla zbaviť ani dnes večer. Nesmierne ju bolel žalúdok a začínala sa ozývať migréna. Vzala si najsilnejšie tabletky proti bolesti a v kuchynke si ovlažila tvár mokrou vreckovkou, ale aj tak mala slzy na krajíčku. Zvierala ju úzkosť. Nevedela sa zbaviť nepríjemného pocitu, že na niečo dôležité zabudla, ale ani za svet si nevedela spomenúť.
Po skončení služby urobila razantné rozhodnutie. Nebude sa viac spoliehať na to, že pes, ktorý šteká, nehryzie. Zajtra ráno podá trestné oznámenie, dôkazov má dosť. Vypla počítač, zbalila si veci do kabelky a zišla na vrátnicu.
Vrátnik Rudko tam nebol. Zrejme ešte kontroloval budovu predtým, než ju uzamkne.
Bol to milý starý pán, stránil sa klebiet a nikdy nedal najavo, že začul nejaké reči o jej súkromnom živote. Cestovali domov rovnakým spojom, a tak ho vždy počkala a potom spolu odkráčali k najbližšej zastávke. Oceňovala to hlavne v posledných týždňoch, v jeho prítomnosti sa cítila omnoho bezpečnejšie. Zvykli sa rozprávať len o banálnych veciach, ale vyžaroval z neho taký pokoj, až pri ňom dokázala na okamih na všetko zabudnúť.
Skontrolovala čas na hodinkách a keď zdvihla hlavu, zmeravela od strachu. Akoby ju obliali ľadovou vodou a v tele sa jej scvrkli vnútornosti. Za sklenenými dverami niekto stál. Uľavilo sa jej, keď si uvedomila, že je to muž, ale akonáhle v cudzincovi spoznala Adriána, naplnil ju hnev. Vyštartovala k nemu ako fúria.
,,Čo tu chceš?“ zavrčala cez sklo. Posuvné dvere boli zamknuté.
,,Chcel som ťa prekvapiť, Sonička,“ doľahol k nej tlmený hlas, ,,pusti ma dnu, miláčik!“ Šibalsky sa na ňu usmieval, ako to zvykol robiť predtým, než zistila, že ju vodí za nos. Soňa neverila vlastným ušiam. Kde berie toľko drzosti? Na jazyku už mala nadávky, ale náhle sa jej zhoršili bolesti. Skĺzol po nej pohľadom a úsmev mu náhle zamrzol. Soňa si priložila dlaň na brucho a druhou sa oprela o sklo.
,,Čo to trepeš?“ zasyčala pomedzi zuby. ,,Medzi nami je koniec!“
,,Máme možnosť začať odznova! Konečne prišla naša šanca! Sľubujem, že teraz bude všetko iné!“
Z vonkajšej strany pritisol na sklo dlaň. Soňa tú svoju okamžite odtiahla. Adriánov výraz stvrdol, šarmantný úsmev sa vytratil.
,,Vojdem dnu, či chceš alebo nie!“
Vtom sa na jeho košeli objavili krvavé škvrny a namiesto očí na ňu zízali len čierne diery. Jeho ruka prešla cez sklo a natiahla sa ku Soni. Zvreskla. Najradšej by utiekla, ale kvôli narastajúcej bolesti nevládala urobiť jediný krok. Prehla sa dopredu a rukami si objala brucho. Takmer stratila vedomie, keď neznesiteľná bolesť z ničoho nič ustúpila. Na rukách zacítila vlhkosť. Pomedzi prsty stekalo niečo teplé. Pozrela na blúzku a uvidela, že ju má celú od krvi.
V šoku, ktorý prežívala, si neuvedomila zvuk približujúcich sa krokov. Až keď postava zastala vedľa nej, pootočila hlavu. Soňa otvorila ústa v nemom výkriku. Beáta nedala nijako najavo, že ju vníma. V rukách držala Rudkove kľúče, ktorými odomkla zámky na posuvných dverách. Dnu vošiel prúd studeného vzduchu a v Soninej vystrašenej mysli sa vynorila akási spomienka. Hmlistá a nejasná, ale nástojčivo sa približovala.
,,Neboj sa, nevidí ťa. Už ti nemôže ublížiť,“ povedal Adrián.
Túžila kričať, ale namiesto toho len kŕčovito zvierala krvavú látku a pritláčala si ju na brucho. V ušiach jej zaľahlo a zdalo sa, že mužský hlas prichádza z veľkej diaľky: ,,Na mňa zaútočila, keď som zaspal. Posledné roky bola trochu labilná, ale nikdy mi nenapadlo, že jej zrazu takto preskočí. Veď to nebolo prvýkrát, čo som chodil za inou!“
Soňa ako v tranze pozrela smerom, ktorým žena odchádzala. Vykračovala si pomaly a elegantne, neponáhľala sa. Podišla k najbližšiemu smetiaku a čosi doň hodila.
Sonine spomienky sa vyjasňovali. Rozbehla sa späť a na poschodí si to namierila rovno do kuchynky. Keď v krvavej mláke na zemi uvidela samú seba, z hrdla sa jej vydral bolestný krik. Padla na kolená a začala vzlykať. Držala vlastné telo a volala o pomoc, keď jej na plece dopadla cudzia ruka. Chcela zaútočiť, kým nezistila, že je to len vrátnik Rudko. Na krku sa mu objavila obrovská rezná rana, z ktorej kvapkala krv priamo na Soňu.
,,Panebože! Aj vy, Rudko?“ zvolala. ,,Ako sa to mohlo stať? Ako sa sem dostala?“
,,Vošla popoludní, dokonca sa zapísala do knihy návštev. Potom sa niekde schovala a počkala, kým všetci odídu.“
Soňu prepadli výčitky.
,,Odpusťte! Je to všetko moja vina!“
,,Sonička,“ oslovil ju láskavo a jej roztrasené ruky chytil do svojich dlaní, ,,nemôžeš za to, netráp sa.“
,,Soňa!“ ozval sa zdola Adriánov hlas, ,,Soňa, nechoď preč! Ostaň so mnou!“
Pozrela tým smerom, ale Rudko jej jemne obrátil tvár, aby mu pozrela do očí.
,,Nepočúvajte ho, Sonička! Poďte radšej so mnou.“
,,A kam, Rudko? Kam už len teraz môžem ísť?“ zvolala hystericky, ale jej myseľ sa pomaly začala upokojovať. Starcova tvár pôsobila tak láskavo a vyrovnane.
,,Ďalej,“ odvetil jednoducho.
,,Na zastávku?“ spýtala sa naivne ako malé dieťa. Z očí jej vytryskli slzy a pokrútila hlavou nad svojou hlúposťou. Rudko sa však usmial a jemne prikývol.
,,Presne tak, Sonička. Dnes sa spolu odvezieme až na konečnú.“
Foto: unsplash.com
