,,Keď Boh zvrhol padlých anjelov z neba, niektorí z nich dopadli do vody,“ zazneli mi v ušiach babkine slová. V rukách som držala zväzky papierov, na ktoré zaznamenala takmer zabudnuté rozprávky a povesti. Celý život ich vášnivo zbierala a uchovávala ako najvzácnejší poklad. Každú z nich poznala naspamäť a možno aj preto, keď jej starecká demencia zatemnila myseľ, uverila, že mnohé z tajomných bytostí sú skutočné.
Cítila som výčitky, že sme ju na starobu strčili do domova dôchodcov ako starú a nepotrebnú vec, o ktorú sme sa už nechceli doma potkýnať. Nikto z rodiny nemal čas na to, aby opatroval starú ženu blúzniacu o čertoch, strašidlách a zakliatych princeznách. Po jej smrti som zdedila malý zaprataný domček a z vďaky som sa rozhodla, že sa pokúsim jej celoživotné dielo knižne vydať.
V práci som si vzala dovolenku a odcestovala na dedinu, aby som dala dokopy všetky rukopisy a poznámky. S každým príbehom, ktorý som prepisovala do počítača, sa vo mne ozývali spomienky. V ušiach som počula jej hlas, akoby mi práve pred spaním predčítala rozprávky. Vyrastať na dedine v jej blízkosti bolo čarovné. Keď si však moji rodičia našetrili na mestský byt, rozkvitnutým lúkam, lekvárovým buchtám a kúzelným rozprávkam som dala na dlhý čas zbohom. Niežeby sme babku už nenavštevovali, ale s pribúdajúcimi rokmi a možnosťami, ktoré mesto ponúkalo, sa mi život na dedine i ona sama vzďaľovala. Správa o jej smrti ma zastihla nepripravenú. Čas beží neúprosne a raz sa každému minie. Často si to však uvedomíme až vtedy, keď je už neskoro.
Utrela som si slzy a vypla počítač. Na dnes už stačilo. Vyšla som von na malý dvor nadýchať sa čerstvého vzduchu. Slnko sa chystalo zapadnúť a pohládzalo krajinu červenozlatým svetlom. Ťažký letný vzduch ma uspával, ale napriek tomu som sa rozhodla pre malú večernú prechádzku. V záhrade som natrhala kvety a vybrala sa na cintorín položiť ich babke na hrob.
Cestou som nepočula detský smiech ani živú vravu susedov ako kedysi. Dedina pomaly vymierala. Mladí sa rozutekali na všetky smery za vzdelaním a prácou a ostali len starci, ktorí príbuzných vídali len na Vianoce. Ani ja som sa tu neplánovala natrvalo usadiť. Rozhodla som sa babkin domov prerobiť na útulnú víkendovú chatku, hoci som doposiaľ nevedela, kde na to vezmem peniaze. Tunajšie končiny boli nádherné, ale napriek tomu sa netešili dobrej povesti. V blízkych jazerách našlo smrť príliš veľa ľudí. Ich duchovia sa vraj v noci schádzali v starom, polorozpadnutom mlyne a strašili okoloidúcich.
Cesta na cintorín viedla popri jednom z troch jazier a tak sa mi z diaľky naskytol pohľad na jeho zrúcaninu. Pôsobil odstrašujúco a zároveň smutne. Na chvíľu som zastala a premýšľala, či si nespomeniem na nejakú povesť, ktorá by sa so starým mlynom spájala. Nič ma však nenapadlo.
,,Čože ste taká zamyslená?“ ozval sa zrazu cudzí hlas. Strhla som sa a pozrela smerom, odkiaľ prišiel. Pár metrov odo mňa vyšiel spoza prerastených kríkov nejaký muž. Zostal stáť predo mnou po kolená vo vode.
,,Prepáčte, nechcel som vás vystrašiť, ale tak uprene ste hľadela na starý mlyn, akoby ste chcela odhaliť jeho tajomstvo.“
,,A má nejaké?“ spýtala som sa zvedavo, pričom som si ho rýchlo prehliadla. Na prvý pohľad pôsobil staro, čo zapríčiňovala jeho pestovaná brada a husté fúzy. Keď mi zrak padol na svetlé vlasy stočené do drdola na temene, v duchu som sa uškrnula. Kto by to bol povedal, že na tomto malom konci sveta stretnem hipstera.
,,Ktovie. Hádam aj áno. Všetci máme nejaké tajomstvá, či nie?“ odvetil so širokým úsmevom. Pritakala som a postúpila o pár krokov dopredu. Vyšiel z vody a natiahol ku mne ruku.
,,Valentín.“
,,Anna a pokojne mi tykaj.“
Jeho dlaň bola taká vlhká a studená, až mi na predlaktí naskočili zimomriavky.
,,Anička, dušička,“ povedal so smiechom. Stisk jeho ruky zosilnel a potom ma pustil. Moje prvotné sympatie akoby zrazu ochladli, ale keď som sa pozrela do jeho žiarivých zelených očí, znovu ma zahrialo pri srdci. Bol to veľmi pekný muž.
,,Máš poriadne studené ruky,“ prerušila som trochu trápne ticho.
,,Máčal som si ich vo vode a tá nie je práve najteplejšia. Si odtiaľto?“
,,Áno, aj nie. Kedysi som tu s rodičmi žila u babky, ale potom sme sa odsťahovali do mesta. Bohužiaľ, babka pred pár mesiacmi zomrela,“ povedala som so smútkom v hlase. Súcitne prikývol.
,,To ma mrzí.“
,,Som tu len na pár dní. Chcem dať do poriadku nejaké veci, čo po nej ostali a potom sa vrátim naspäť do mesta,“ vysvetlila som.
,,Si tu sama?“ spýtal sa, len čo som dohovorila.
,,Áno,“ odvetila som, ale vzápätí som to oľutovala. Prečo úplne cudziemu človeku vykladám, že bývam sama v opustenom dome?
,,Zajtra príde aj môj priateľ. Možno už aj dnes v noci, ak sa mu podarí odísť z práce skôr,“ dodala som rýchlo. Pozrel na mňa zvláštnym spôsobom, akoby videl priamo do mojich klamárskych myšlienok. Pokúsila som sa odviesť rozhovor iným smerom.
,,A čo ty? Bývaš tu alebo len dovolenkuješ?“
,,Chodievam sem často. Chytám ryby a vegetujem. Mám rád tunajšiu prírodu, dá sa tu o všeličom popremýšľať,“ povedal a mierne pokrčil plecami.
,,Tak ťa teda už nebudem rušiť v rozjímaní. Musím ísť na cintorín zaniesť babke kvety.“
Prikývol a jemne sa usmial.
,,Rád som ťa spoznal. Snáď sa ešte niekedy uvidíme.“
Rýchlo som prikývla, zdvihla ruku na pozdrav a vykročila smerom na cintorín. Nechcela som sa obzerať, ale mala som nepríjemný pocit, že ma stále sleduje. Pred zákrutou som sa pozrela späť, ale nikoho som nevidela. Len hustú zeleň a tichú hladinu jazera, na ktorom sa odrážali lúče slnka.
***
Cintorín bol starý a neupravený. Na mnohých hroboch rástla burina a staré pomníky sa rozpadali. Kvety som položila do prázdnej vázy na novú kamennú dosku, pod ktorou našla babka večný odpočinok. Moje modlitby prerušilo škrípanie starej bránky. Na cintorín vošiel nejaký starec a pomalou chôdzou sa blížil smerom ku mne.
,,Dobrý večer,“ pozdravila som ho. Najskôr pozrel na meno na náhrobku, pri ktorom som stála a až potom kývol hlavou na znak pozdravu.
,,Keby ste ju neboli odtiaľto zobrali, umrela by skôr,“ povedal nevrlo.
,,Čo prosím?“ spýtala som sa nechápavo, ale on len pohodil rukou a kráčal ďalej.
Pozorovala som ho, ako zastal nad jedným hrobom a pomaly sa prežehnal. Zrejme cítil, že ho sledujem, pretože sa náhle otočil a zakričal: ,,Videl som vás, ako ste sa dolu pri jazere rozprávala s nejakým mužom!“
Ak sa vám poviedka Anička Dušička zapáčila, pokračovať v čítaní môžete po zakúpení zborníka Fantázia 2017.
Zdroj obrázka: unsplash.com
