Blog

Ukážka z poviedky Psia podoba

Marcela v detstve strašili všeličím, ale len jedna vec ho dokázala naozaj vydesiť. Ozrutný chlap, ktorý si do starej škodovky okrem obschnutých koží berie aj neposlušné deti. Škaredé, tlsté a smradľavé deti, s ktorými sa nikto nechce hrať. Také ako Marcel.

„Vážení občania! Vykupujem staré kože a kožky! Perie vykupujem! Občania, ohláste sa!“ zaznievalo z megafónu, keď kožkárove auto prechádzalo ulicami. Hoci detské roky mal už dávno za sebou, aj tak ho striasalo od hrôzy.

„Koža patrí tomu, kto sa v nej narodil. Koža patrí tomu, kto sa v nej narodil,“ opakoval si pošepky svoju modlitbičku, ktorá ho dokázala trochu upokojiť. Stál v kukuričnom poli, slnko mu pražilo na hlavu a po tvári okrúhlej ako mesiac stekali cícerky potu. Suché listy sa obtierali o rozkysnuté telo a vo vzduchu sa vznášal ostrý pach octu a hnilých zemiakov.

Z Marcelovho smradu skrúcalo nos každému a čím viac sa mu ľudia posmievali, tým bol zápach silnejší. Stačilo, aby skrivili tvár odporom a okamžite ho prepadol pocit úzkosti. Niekedy si predstavoval, že má pod pazuchami dva neviditeľné kohútiky, ktoré sa zázračne otvárali vtedy, keď to najmenej potreboval.

Kvôli zápachu a zanedbanému výzoru od neho rovesníci vždy bočili. Nedokázal ohúriť humorom ani inteligenciou, a tak bol väčšinu času odsúdený na život samotára. Kedysi ho to veľmi trápilo, ale od istého času sa jeho tajné túžby točili len okolo jednej osoby. Volala sa Adela a Marcel ju špehoval vždy, keď sa mu naskytla príležitosť. Bývala na okraji dediny vo veľkom dome, ktorý z pravej strany susedil s poľom. Toho roku na ňom vysadili kukuricu, takže Marcel získal skvelý úkryt, odkiaľ mohol Adelu celé dni špehovať.

Dnes ho to však príliš nebavilo. Na svojom stanovišti striehol už pár hodín, ale Adelu ani raz nezazrel v okne, ani nezačul jej veselý hlas. Usúdil, že sa v dome vôbec nenachádza a začal premýšľať, či radšej nepôjde domov a nevráti sa až večer.

***


Majú zvieratá dušu? Nad touto otázkou sa Adela v detstve často zamýšľala, najmä po Bodríkovej smrti. Malý šedý psík zaspal pod čerešňou v záhrade a už sa nezobudil. Vzlykala niekoľko hodín nalepená na okne a pozorovala, ako do skla bubnuje dážď. Babka už nevedela, čo s ňou robiť, a tak jej povedala, že hoci Bodrík umrel, naďalej bude žiť v psom nebi. Práve vtedy zasvietilo slnko a na oblohe sa ukázala dúha.

,,Pozri, Adelka! To je dúhový most, cez ktorý chodia psy do neba,“ vysvetlila a zotrela slzy z drobných líc. Adela žmúrila, či po dúhe neuvidí prechádzať Bodríkovu dušu, ale okrem farebných pásov si nevšimla nič nezvyčajné. Aj tak jej dúha pripadala ako malý zázrak. Stále bola nešťastná, ale smútok ju už negniavil. Mala pocit, že cez ňu voľne preteká namiesto toho, aby sa v nej hromadil.

O tri dni neskôr doniesol Adelin otec nové šteniatko, aby zahnalo ticho, ktoré sa nepríjemne zažralo do domu. Klin sa predsa klinom vybíja a smútok zo smrti starého psa môže zahnať len radosť z nového. Opäť bolo počuť klepot pazúrov na dlážke a odvážny brechot, keď sa k plotu priblížila neznáma osoba. Adela sa znovu usmievala a malý Félix sa stal jej najlepším priateľom.

Roky ubiehali, dievča dospelo, pes zostarol a jedného dňa sa aj on pobral z tohto sveta. Na oblohe sa vtedy nezjavila dúha, ale Adela tej rozprávke už aj tak neverila. Čo si však zapamätala, bol otcov prístup a o pár dní sa sama vybrala do útulku po nového psa.

Keď Ozla uvidela prvýkrát, na chrbte jej naskočili zimomriavky a od ohrady ustúpila o krok dozadu. Bol to najväčší pes, akého doposiaľ videla. Zamestnanca útulku jej reakcia pobavila: „Nedajte sa oklamať, slečinka! Je to obor, ale srdce má zo zlata. Nešteká, nevrčí, poslúcha na slovo a ostatných psov si nevšíma. Ani nebudete vedieť, že ho máte.“

Adela pozrela psovi do tváre a všimla si jeho veľké oči. Okrúhle a hnedé ako horúca čokoláda. Bola by vtedy prisahala, že z nich vyžaruje teplo a roztápa jej srdce.

„Nemal v živote veľa šťastia. Čo som počul od môjho predchodcu, jeho bývalý majiteľ zo dňa na deň zmizol a psa nechal len tak vo voliére bez jedla a bez vody,“ povedal muž s hnevom v hlase a Adela, dojatá Ozlovým osudom, len prikyvovala a vyhlásila, že si ho okamžite berie.

Podpísala papiere, zaplatila poplatok a celá natešená sa s ním vybrala k autu. Keď otvorila kufor a urobila preňho miesto, hneď naskočil dnu.

„Rád sa vozíš?“ spýtala sa a poškrabala psa za ušami. Keď nastúpila aj ona, v spätnom zrkadle uvidela Ozlovu tvár. Pysk si položil medzi opierky na hlavu a potichu ju sledoval.

„O chvíľu budeme doma, Ozlo!“ zakričala šťastím bez seba a odbočila smerom na diaľnicu. Cesta domov však trvala dlhšie ako predpokladala. Kvôli zrážke troch áut sa vytvorili kolóny a Adela ostala zakliesnená na pražiacom slnku. Začínala byť nervózna nielen kvôli horúčave a naštvaným šoférom. Mala menštruáciu a cítila, že už potrebuje vymeniť tampón. V spätnom zrkadle zazrela Ozla, ako na ňu uprene hľadí a uvedomila si, že vôbec nedychčí. Ako je možné, že sa neochladzuje? Chcela sa otočiť dozadu, ale Ozlo sa pozrel priamo do zrkadla a ich pohľady sa stretli.

Adeline vysušené pery zvlnil úsmev a všetky negatívne pocity v okamihu opadli. Aké má len krásne oči! Mala pocit, že sa v nich roztopí. Akoby v nich nenápadne tleli malé ohníky. V nozdrách zachytila niečo omamne sladké. Nevedela, čo to je, lebo vône sa striedali. Raz to bol karamel, potom čokoláda či dokonca cukrová vata. Pachy sa jej roztopašne krútili okolo nosa, až slastne privierala viečka a naplno sa ponárala do hriešnych vôní. Mala pocit, že sa jej obkrúcajú okolo krku, tisnú sa jej na prsia a dýcha sa jej čoraz ťažšie. Dostala som úpal a blúznim, zasmiala sa v duchu. Alebo som zaspala? Tušila, že by sa mala prebudiť, ale akosi sa jej nechcelo. Vtom jej do uší doľahlo prudké trúbenie.

„Načo čakáš, ty krava?“ začula hlas nahnevaného šoféra. Zápcha sa začínala uvoľňovať, ale skôr než šliapla na plyn, rýchlo pozrela do spätného zrkadla. Uvidela Ozla, ale už na ňu nehľadel. Pozeral von a hlasno dychčal.

Zvyšok cesty ubehol rýchlo a čo nevidieť, Adela otočila volant v poslednej zákrute. Keď zastala pred domom, uvidela babku na lavičke u susedy.

„Ahoj, babi!“ zakývala jej hneď ako vystúpila.

„Preboha! Čo za ozrutu si sem dotiahla?“ zakričala a aj so susedou sa postavili, aby lepšie videli na psa. Adela nemala čas na dohadovanie sa, chcela sa čo najskôr dostať do kúpeľne. Otvorila bránu, pustila vodidlo na zem, nech si to tu Ozlo trochu poobzerá. Lenže pes sa od nej ani nepohol a nasledoval ju k vchodovým dverám. Z vrecka vytiahla zväzok kľúčov a jeden z nich začala pchať do kľúčovej dierky, ale už bolo neskoro. Po vnútornej strane stehna jej stiekol tenký pramienok krvi. Medzi jej nohy sa náhle vopchala ozrutná hlava a drapľavý jazyk sa posunul od kolena smerom nahor. Pozrela sa na Ozla a on sa pozrel na ňu s jazykom stále prilepením na jej tele. Ochromila ju hrôza a neviditeľná ľadová ruka jej zovrela vnútornosti. Trvalo to len sekundu, ale zazdalo sa jej, že medzi nohami nevidí psiu, ale ľudskú hlavu. Striasla sa od desu a hnusu a potom ten prelud zmizol.

„Fuj, Ozlo!“ zvreskla a drsne psa odsotila.

„Spravilo ti niečo to psisko?“ začula babkin vydesený hlas.

„Nie, len sa potrebujem dostať dnu. Načo zamkýnaš, keď ideš len k susede?“ zvolala podráždene a ani nečakala na odpoveď, zamierila rovno do kúpeľne.

Ak sa vám poviedka Psia podoba zapáčila, pokračovať v čítaní môžete po zakúpení zborníka Fantázia 2019.

Zdroj obrázka: unsplash.com

Mohlo by sa vám tiež páčiť...