Končí ďalší rok, čo znamená, že nastal čas na môj obľúbený ročný sumár. Ak by to niekoho zaujímalo, môže si prečítať aj o 2023, kedy sme našli nový domov a o 2022, kedy som si naordinovala sabatikal.
2024 bol ku mne mimoriadne štedrý. Niežeby som vyhrala v lotérii, skôr o veciach inak uvažujem. Čím dlhšie pracujem pre humanitárnu organizáciu, tým som vďačnejšia za to, čo mám, hoci to nie je vždy podľa mojich predstáv. Alebo len jednoducho starnem a mám veci viac na háku.
Banány namočené v syre mi nechutia
V januári sa nestalo nič prevratné. Ako každý rok som do plánovačov spisovala zoznamy, čo všetko chcem postíhať. Samozrejme, polovica plánov úplne nerealistická, ale zas to by som nebola ja…
Február sme si spríjemnili predĺženým víkendom v Zürichu. Môj priateľ išiel na služobnú cestu a ja s ním ako batožina navyše. Kým on pracoval, ja som stihla navštíviť galériu Kunsthaus a krásne historické mesto Luzern s najstarším zakrytým dreveným mostom na svete. Spoločne sme si pozreli Landesmuseum a vyštverali sa na rozhľadňu nad mestom.
Aký by to bol výlet do Švajčiarska, keby sme nevyskúšali tradičné syrové fondue. Do roztopeného syra sme namáčali chlieb a zemiaky. Keď doniesli ovocie, povedali sme si, prečo to nevyskúšať. Jablko a hruška chutili trochu zvláštne, ale kombinácia banán a syr je kulinárske peklo.
Ako pri každej ceste do zahraničia, aj tu bolo mojím cieľom zohnať obraz. Najlepšie krajinku, lebo tie úplne milujem. Kupovať obraz v jednom z najdrahších miest na svete s platom zo slovenskej neziskovky znie ako utópia a po trojdňovom hľadaní to naozaj vyzeralo tak, že sa domov vrátim s prázdnymi rukami. Napokon som však našla jeden malý antikvariát a v ňom reprodukciu krajinky od Corota v ráme so zamatovým lemom a za prijateľnú cenu. No nekúp to…
Pole dance fiasko
Mojím predsavzatím bolo nájsť si také cvičenie, ktoré ma bude aspoň trochu baviť. Vopred poviem, že sa mi to nepodarilo, hoci som sa naozaj snažila. Prečítala som pár kníh o pohybe a niektoré z nich boli naozaj zaujímavé. Za najlepšiu považujem Dobehni svoj mozog a veľmi sa mi páčila aj teória o piatich vedierkach z knihy Pohyb je liek.
Na jar som sa prihlásila na kurz flexibility a potom som sa rozhodla skúsiť pole dance. Z nejakého naivného dôvodu som si myslela, že ma to bude baviť. Moje predstavy sa rýchlo rozplynuli, keď som zistila, že sa tam pohyb rozlišuje podľa vnútornej a vonkajšej strany. Spomínam si, ako na kurze stojím polonahá pri tyči a sama seba sa pýtam, prečo sa vždy do takýchto situácií dostanem vlastným pričinením.
S mojou dyspraxiou, kedy sa musím vždy na chvíľu zamyslieť, kde je pravá alebo ľavá strana a po hodinách utrpenia, kedy som sa v boxe naučila rozlišovať prednú a zadnú, som vedela, že som si vybrala veľmi zle. A teda poviem vám, premýšľať o tom, ktorá je vonkajšia alebo vnútorná ruka pri vise dolu hlavou je poriadne ďaleko od mojej komfortnej zóny. Hrdinsky som však dokončila začiatočnícky kurz a ak sa raz budem chcieť trýzniť, možno sa k tomu opäť vrátim.
Starám sa o svoje dušené zdravie
Ďalším z mojich predsavzatí bolo starať sa nielen o fyzické, ale aj duševné zdravie. Rozhodla som sa aspoň raz mesačne absolvovať terapiu cez hedepy.sk, kde sa dá všetko vybaviť online. Ako prvú terapeutku som si vybrala veľmi milú a chápavú pani, no po pár sedeniach som zistila, že takýto materinský prístup mi nevyhovuje. Teraz mám novú, ktorá má väčšinu času poker face – to je niečo, čo mi sedí viac.
Lov starožitností v Taliansku
33. narodeniny som oslávila v Ríme u mojej najlepšej kamošky. Tento rok som si Taliansko užila bez vyvrtnutého členku, v relatívne zvládnuteľných horúčavách a so skvelým pocitom, že odteraz mám 5 dní dovolenky navyše. Najviac sa mi páčilo v talianskych starožitníctvach, lebo hrabať sa v starých veciach je jednou z mojich najobľúbenejších voľnočasových aktivít. Kúpila som si obraz a sošku bojovníka so štyrmi očami a štyrmi rukami. Najznámejšie pamiatky v Ríme sme mali pochodené z minulého roka , a tak sme tentokrát navštívili pápežskú baziliku Santa Maria Maggiore a archeologický park Ostia Antica.
Vylihovanie v Turecku
Po veľmi dlhom čase sme išli na dovolenku, ktorá nebola aktívna a s pribúdajúcimi rokmi sa budeme týmto smerom zrejme uberať častejšie. Cez cestovku sme išli do typického tureckého hotela v Side s pozlátenými plastovými dekoráciami a gýčovým zariadením a musím povedať, že tam bolo výborne. Ja, Lukáš a nemeckí dôchodcovia sme sa na týždeň stratili v bermudskom trojuholníku medzi plážou, posteľou a švédskymi stolmi.
Rada spomínam na nákupné centrum, kde v noci každú chvíľu vypadávala elektrina. Budova plná ľudí sa na pár minút ocitla v tme, hudba prestala hrať a bolo počuť len hlasy a pohyb. Ako milovníčka hororov viem takéto zážitky oceniť. Procedúry sa mi páčili, dokým ma pred masážou nevydrhli handrou a kefou ako malé decko. Odvtedy mám záväzok starať sa o svoje zdravie, aby som ostala čiperná až do hrobu. Pocit, že ma umýva cudzia osoba je zvláštny a nie príliš príjemný.
Aktívne leto
Zvyšok letnej dovolenky sme strávili doma drobnými úpravami spálne a chodby na poschodí. V tomto roku som si kúpila veľa obrazov a nejaké som aj dostala do daru. Aktuálne ich máme 33, no stále nachádzam miesta, ktoré zívajú prázdnotou a rozhodne ich treba zaplniť. Keď ma môj priateľ prichytí, ako behám po dome s metrom a vymeriavam, pravdepodobne dostáva záchvaty úzkosti.
Naša cyklistická sezóna začala výletom do Danubiany a skončila utrpením smerom do Gabčíkova a späť. Jedného rána sme si povedali, že sa tam pôjdeme naobedovať. Veď prečo nie? 40 km tam a 40 km naspäť – to znie ako dobré rozhodnutie pre občasných cyklistov. Zvládli sme to, no po príchode domov som ledva zosadla z bicykla.
Jesenné vyhorenie
V septembri sa konala v Senci burza starožitníctva, čo je jedna z mojich obľúbených udalostí. Môžem si do sýtosti prezerať veci, ktoré sa mi páčia, premýšľať, kde máme v dome ešte voľné miesto na doplnky a napokon viesť siahodlhé rozhovory s mojím priateľom, že práve túto vázu naozaj potrebujeme do obývačky.
V októbri som oslávila dva roky v Človeku v ohrození, a hoci som to nestihla zverejniť na LinkedIn, ako som to nasľubovala mojej šéfke, pochválim sa aspoň tu. Dostala som na starosti kompletnú prerábku eshopu Skutočného darčeka a hoci som nikdy v živote nevytvárala eshop, nejakým zázrakom sa mi to po pár mesiacoch podarilo. Tento rok bol pre neziskový sektor náročný, a preto chcem poďakovať každému, kto podporil nielen Človeka v ohrození, ale akúkoľvek slovenskú neziskovku.
Po veľmi dlhom čase som navštívila Nitru a stretla sa s kamarátkami zo strednej. O víkend na to sme svadbovali pri Lučenci. V práci sa riešila vianočná kampaň, každú chvíľu sme boli so psami u veterinárky, začal ma pravidelne bolieť bedrový kĺb, skončila som s boxom a uvedomila si, že za posledné mesiace som v podstate nič kreatívne nenapísala. Zažila som také malé vyhorenie, ktoré som si preliečila v novembri na predĺženom víkende v Piešťanoch.
Tento rok sme u veterinárky nechali toľko peňazí, že by to pokojne vyšlo na ďalšiu dovolenku. Napriek tomu sa Dáša a Buddy stále tešia zo života, len niektoré telesné funkcie už nefungujú úplne tak, ako by mali. Keď niekedy poviem, že mám na hovno deň, nie je to metafora.
Nikdy som si nemyslela, že niečo také poviem, no ku koncu roka mi veľmi chýba pohyb. Popravde mi ani nechýba samotné cvičenie, ale ten pocit mimo neho, keď mám na všetko energiu, všetko dokážem postíhať, mám apetít za dvoch a celkovo sa cítim dobre vo vlastnom tele. Teraz si pripadám ako najpomalší slimák na svete. A možno to je odpoveď na moje predsavzatie zo začiatku roka. Treba sa zmieriť s ním, že cvičenie ma asi nikdy nebude baviť, no život s ním je stokrát lepší než bez neho.
Kvety smrti už čoskoro
Blížime sa ku koncu článku, preto chcem spomenúť ešte dve dôležité udalosti. Začiatkom budúceho roka mi vyjde zbierka Kvety smrti. Obsahuje všetky poviedky, ktoré som doposiaľ napísala.
Čo sa týka písania, tento rok som toho veľa nespravila. Zrevidovala som poviedku Hnilý dom a to bolo asi tak všetko. Poviedka Des & Hrôza vyšla v knihe Kúsok nádeje. Román Koleso zla, ktorý som dokončila minulý rok, si možno nakoniec vydám sama. V jednom vydavateľstve sme sa nedohodli na úpravách a v druhom sa síce editorke veľmi páčil, no odmietla ho redakčná rada.
Kedy bude svadba?
Od 22. decembra už nemám priateľa, ale snúbenca. Po desiatich rokoch spoločného života sa už ľudia vzdali a prestali sa vypytovať, kedy bude svadba, tak sme sa rozhodli dať im nový podnet. Deň po zásnubách mi na ruku padla žehlička a nový prsteň som ukazovala s krásnou popáleninou, nech všetci vidia, aká som šikovná gazdiná.
Tento rok som našla záľubu v strihaní videí a vytváraní reels. Miesta, o ktorých píšem, si môžete pozrieť aj vo videách z Talianska, z archeologického parku Ostia Antica, z Turecka a z kúpeľov v Piešťanoch. Nesmie chýbať ani zhrnutie momentov z celého roka.
Teší ma, ak ste dočítali až sem. Hádam vás článok trochu pobavil alebo k niečomu inšpiroval. Ak sa necítite dobre a myslíte si, že ste v minulom roku nenavštívili dosť miest a neurobili toho dostatočne veľa, nie je to pravda. Aby bol človek šťastný a spokojný so svojím životom, mal by sa porovnávať iba sám so sebou. Ak ste sa posunuli aspoň v niečom, bol to dobrý rok. A potom sú aj také roky, ktoré sú úspešné už len tým, že ich nejako prežijeme.
Prajem šťastný Nový rok 2025! 🥳
