O písaní

Srdcové záležitosti

V prírodopisnom múzeu v Berlíne sa nachádza miestnosť, v ktorej je v porovnaní s ostatnými o poznanie chladnejšie. Štyri čierne steny a strop stratený v temnote. Stačí otvoriť ťažké drevené dvere a vstúpiť do sveta, kde kraľuje zlatý poklad. Stovky sklenených nádob, úhľadne naukladaných vedľa seba od podlahy kam len oči dovidia. Žiaria v tme sťa lampáše či hviezdy na nočnej oblohe. Za sklom v žltej tekutine rozjímajú vo večnom spánku tvory kedysi prekypujúce životom. Niektoré vyzerajú pokojne, iné akoby zamrzli v smrteľnej agónii. Obklopuje ich studené svetlo, priam svätožiara. 

Je tu sucho, a predsa akosi vlhko. Pohľad na zbierku vyvoláva odpor, znechutenie, ale aj jemnú fascináciu. Šteklivú, očarujúcu, priam mystickú, z ktorej sa ježia chlpy na pokožke. Niektorí návštevníci bez slova prechádzajú popri zakonzervovaných živočíchoch, akoby nemali odvahu narušiť posvätnosť kaplnky smrti. Iní sa nakláňajú k exponátom a mŕtve zvieratá sa im odrážajú v očných buľvách. Čosi si šepkajú, niekto sa krátko zasmeje a znovu stíchne. Jazyky zo všetkých kútov sveta sa zlievajú do jemného ševelenia a znejú ako modlitba.

K preparátu kladivohlavého žraloka sa skláňa žena. Je blízko, takmer sa špičkou nosa dotýka skla, oči doširoka otvorené, nasáva do seba každý detail. V rukách drží skicár a ceruzku, urobí pár rýchlych ťahov, keď sa jej zazdá, že niekto narušil jej osobný priestor. A naozaj, intuícia ju neklamala. V odraze na pozadí zakonzervovanej ryby vidí muža, ako nakúka na náčrt. Musel sa k nej priblížiť nebadane ako duch. Okamžite sa otočí a o krok ustúpi. On urobí to isté.

,,Prepáčte,“ zamrmle a venuje jej rozpačitý pohľad. Možno sa aj začervená, ale Ida to nemá šancu postrehnúť, lebo vzápätí odchádza, najprv rýchlo, no keď je dostatočne ďaleko, spomalí. Neobzrie sa, ale žena za ním stále hľadí, sleduje ho, ako si prezerá vystavené exempláre. Napokon sa vráti k svojej práci, kreslí, hoci sa nevie poriadne sústrediť. Niečo na ňom bolo. V myšlienkach sa jej vynára jeho tvár, srdce v hrudi divoko búši. Vtom sa opäť ohlási inštinkt a prinúti ju obzrieť sa. Znovu stojí za ňou. Musel obísť štvorcovú exhibíciu a vrátiť sa zozadu. Ida okamžite zavrie skicár a kráča preč. Necháva ho stáť za sebou, hoci má pocit, že sa za ňou ponáhľa. 

* * *

Obrovská kostra diplodoca vyvoláva úžas detí a priťahuje pohľady dospelých. Muž, ktorý narýchlo obíde skupinku čínskych turistov, nevenuje dinosaurovi ani sekundu. Do prírodopisného múzea sa vracia každý deň dúfajúc, že opäť stretne ženu so skicárom. V myšlienkach sa mu zjavuje vyplašená tvár, nedokáže sa jej zbaviť, máta ho v snoch. Pôsobí krehko a zraniteľne, celou svojou bytosťou  ho zvoláva k sebe, aby ju chránil v tomto skazenom svete. 

Našiel ju na Instagrame. V príspevkoch označuje múzeum a má verejný účet. Väčšinou pridáva fotky kresieb, ale občas odfotí aj niečo zo svojho života. Jürgen si spravil screenshot každej selfie a vo voľnom čase si ich prezerá. Jemné črty, bezchybná pleť, oči hlboké ako dve priepasti ukrývajúce éterickú vílu z rozprávky. Takú ženu ešte nestretol. Vo svojej fantázii ju stavia na piedestál, je dokonalá, ženská, nevinná, takmer ako zjavenie z iného sveta. Je presvedčený, že podvedome na neho čaká, len vesmír pre nich ešte nenašiel správny okamih. 

Vtom ju zbadá. Telom mu prejde jemná triaška. Prikrčí sa za lebku tyranosaura rexa a nenápadne ju pozoruje. Krok má pevný a chôdzu rýchlu, v mysli musí mať stanovený jasný cieľ. Možno bude pokračovať na rozpracovanej kresbe alebo sa ide s niekým stretnúť. Tá myšlienka ho rozruší, nahnevá, pichne ho osteň žiarlivosti. Jürgen opúšťa stanovište prehistorického predátora a vydáva sa po stopách krásky v modrých šatách. 

* * *

Ida poznala prírodopisné múzeum ako vlastnú dlaň. Cítila sa tu bezpečne už od mala, kedy sem pravidelne chodievala s rodičmi. Milovala zvieratá, hoci sa jej páčili viac mŕtve než živé. Upokojoval ju pohľad na tvory plávajúce v alkohole alebo vypreparované a uzamknuté v sklenených vitrínach. Takto dokázala lepšie zachytiť ich tvar a línie, nemusela sa nikam ponáhľať. Neživé veci boli praktické, dalo sa spoľahnúť, že neujdú. 

Z videnia či osobne poznala niektorých zamestnancov, tykala si s pokladníčkami a dozorcovia jej vždy priateľsky kývli na pozdrav. V myšlienkach si fixovala tváre kurátorov a kurátoriek, technikov a techničiek i návštevníkov, ktorí sa sem, rovnako ako ona, pravidelne vracali. Idinej pozornosti neušiel ani muž, ktorý ju pred pár týždňami vyplašil. Viackrát ho opatrne pozorovala dúfajúc, že si ju nevšimne. 

Vyzeral ako stratený chlapec hľadajúci mamu, keď sa bezcieľne prechádzal medzi expozíciami. Viac než vystavené predmety ho zaujímali ľudské tváre. Horúčkovito blúdil po ženách v miestnosti, ale ani jednej nevenoval dlhší pohľad. Ida vedela, že pátra po niekom konkrétnom. Nahovárala si, že je to práve ona, kvôli komu sa každý deň vracia. Túži ju spoznať, hľadá ju v dave, nevzdáva sa.

Myslela na neho doma, nedokázala sa sústrediť v práci. Predstavovala si, ako mu vyjde v ústrety a všetko okolo nich zastane, zvuky utíchnu. Budú tam on a ona, stratení v okamihu, ktorý ich spojí na večnosť. Bude patriť len jej, celým telom, celým srdcom. Už navždy. Preto si dnes obliekla svoje najkrajšie šaty a nechala sa vidieť dúfajúc, že pôjde za ňou. 

Zrazu pocítila radosť a strach zároveň. Nasledoval ju. Na tele jej naskočila husia koža. Nesmie sa úplne podvoliť romantickým fantáziám. Každá žena musí byť obozretná, najmä teraz, keď v Berlíne vyčíňa sériový vrah. Srdcový Kráľ, ako ho nazvali médiá, môže číhať kdekoľvek.

* * *

Kráča v jej šľapajach, nasleduje ju v uličkách, obdivuje spoza rohov. Má dojem, že si ho všimla, ale neuteká, pohybuje sa pomalšie, možno naozaj chce, aby ju dostihol. Líca jej sčervenejú, keď sa im stretnú pohľady. Sklopí zrak, rukou si uhladí záhyby šiat. Jürgen sa opája ženskou siluetou, myšlienkami sa dotýka nahého tela. 

Prechádza do ďalšej miestnosti. Všade je plno ľudí, napriek tomu má dojem akoby tu boli sami. Zastala pred vypchatým levom, v ruke drží skicár, no nekreslí, len sa pohráva s ceruzkou. Je si istý, že na neho čaká. Postaví sa ku sklenenej vitríne z opačnej strany. Číta informácie o vystavenom exemplári, ale nevie sa poriadne sústrediť. Horí mu celé vnútro, cíti, ako na neho cez sklo hľadí. Hanbí sa, až konečne naberie odvahu a s nádychom zdvihne hlavu. Zahľadia sa na seba ponad mŕtve zviera. 

Jemne sa usmeje a on jej úsmev opätuje. Je nádherná. Prstami si prejde po vlasoch a Jürgen gesto okamžite zopakuje. Žena sa zarazí, čelo zvlnia vrásky. Muž jej emóciu odzrkadlí. Na nežnej tvári sa zračí strach. Pochybnosť vstúpi aj do jeho srdca, no vtom sa nervózne usmeje a zakýva mu. Odkýva späť. Zrazu pôsobí uvoľnenejšie, zachichoce sa s rukou na ústach a on to hneď napodobní. Je znova spokojný, takmer sa zľakol, že nie je tá pravá, že nerozumie jeho hre. To by ho veľmi sklamalo.

Posúvajú sa naprieč celou miestnosťou, ale tak, aby na seba hľadeli cez vitríny. Pomedzi vypreparované zvieratá sa na seba uškŕňajú, smejú sa, hnevajú, dokonca hromžia, opakujú po sebe grimasy, tvária sa zahanbene, keď po nich ostatní návštevníci vrhajú pobúrené pohľady. Jürgenovi sa zdá, že mu horí celá tvár, taký je šťastný a rozrušený. Je to ako tanec, tajomný rituál, ktorý poznajú iba oni dvaja. Navonok nevinná zábavka, ale pod povrchom je cítiť niečo šteklivé. Dvaja cudzí ľudia, ktorí si k sebe našli cestu bez slov. Intimita pomaly smerujúca k erotike. Predohra, akt dvorenia, páriaci rituál medzi stovkami mŕtvych živočíchov. Život v komnate smrti. 

* * *

Ida sa cíti ako v romantickom filme. V žalúdku jej poletujú motýle a v hlave sa prelievajú rôzne myšlienky, jedna bláznivejšia ako druhá. Možno sa dnes zamiluje, hoci pomyslenie na lásku jej naháňa strach. Chcela by s ním byť sama, len on a ona v jej milovanom múzeu. Predstavuje si, ako sa s ním prechádza nahá popri dinosaurích kostiach a meteoritoch, popri vypchatých zvieratách zo všetkých kútov sveta. Ako Adam a Eva v raji, ktorý už odumrel. Túži po nekonečnej noci bez rána. Spravila by mu súkromnú prehliadku a previedla ho po obľúbených zákutiach historickej budovy a svojho tela. A keď sa budú chcieť schladiť, presunú sa k mokrej zbierke, medzi exempláre uskladnené v žltej tekutine, tam, kde sa prvýkrát stretli, tam, kde to Ida najviac miluje. 

Navonok nedáva znať svoje myšlienky. Tvári sa nevinne, obzerá si ho, teraz už nie cez sklo, ale tvárou v tvár. Sedia oproti sebe v Oslo Kaffebar na Eichendorffstraße, v Idinej obľúbenej kaviarni. Jürgen vo voľnom čase taktiež maľuje a kreslí, ukazuje jej niekoľko fotiek svojich výtvorov. Pripadá jej dokonalý, je to ideálny muž, s ktorým by azda vedela byť šťastná. Všetko sa zdá ako vo sne, až sa obáva, či je to naozaj skutočnosť. 

Načúva hlbokému hlasu a smeje sa jeho vtipom. Rada by ho večer pozvala k sebe domov, ale má pochybnosti. Na jednej strane nechce nič urýchliť, na tej druhej si nevie pomôcť, nesmierne po ňom túži. Keď sa Jürgen ospravedlní a odíde na toaletu, pohľad jej padne na sako prehodené cez operadlo stoličky. Nechce sa mu hrabať vo veciach, no z vrecka mu trčí niečo podozrivé. Nahne sa, aby sa presvedčila, či ju oči neklamú a potom to rýchlo vráti späť. 

* * *

Jürgen hľadí na svoj obraz v zrkadle popri tom, ako si umýva ruky. Prekypuje šťastím a spokojnosťou. Ida je úžasná v každom ohľade, iná než ostatné ženy. V mysli sa mu rodí plán, premýšľa o všetkých miestach, kam ju vezme, čo všetko jej ukáže, čím ju prekvapí. Už teraz uvažuje nad letnou dovolenkou a zimnou lyžovačkou. Myšlienky mu letia doďaleka k spoločnému bývaniu, svadbe, deťom, k starobe niekde na vidieku. Životná cesta ukončená v spoločnom hrobe. Navždy spolu, nikdy od seba. Všetko alebo nič. Fatalita.

Vedľa umývadla je pohodený denník Bild, titulka patrí Srdcovému Kráľovi. Vezme noviny do rúk a zalistuje na stránku venovanú kriminálnym prípadom. Polícia poskytuje len minimum informácií, napriek tomu niektoré detaily unikli na verejnosť. Článok je plný rozličných teórií a nechýba ani rozhovor s kriminalistom na dôchodku, podľa ktorého nejde o obete jedného vraha. Jürgena článok nezaujíma. Autor príliš tlačil na pílu a do každej vety sa snažil napchať nejakú senzáciu. Noviny hodí do koša a zbaví sa nepríjemných myšlienok. Nebude strácať čas, keď na neho čaká Ida. To ona si zaslúži celú jeho pozornosť. Pocíti výčitku, že ju obral o niekoľko minút, ktoré mohla stráviť s ním. 

 Svoju spoločníčku nachádza tam, kde ju zanechal. Kávu má vypitú, zákusok zjedený, sedí a čaká ako poslušná žiačka. Ani si poriadne nesadne, keď mu oznámi, že chce odísť. Ostáva jemne rozladený, stretnutie mal v pláne ukončiť on, ale bez slova prikývne a vstane, aby zaplatil. Smerujú ku vchodu, otvára jej dvere a ako vojde čerstvý vzduch, akoby odvial časť kúzla, ktoré medzi nimi panovalo. 

Kráčajú vedľa seba, odprevádza ju domov. Zdá sa byť akási nervózna, hľadí na neho bez úsmevu. Premeriava si ho, tvár ma nečitateľnú, zamyslenú, Jürgen nechápe, čo sa stalo. Náhla zmena ho rozčuľuje. Vo výklade obchodov, popri ktorých prechádzajú, vidí svoju tvár, špatia ju vrásky hnevu. Nenávidí svoj hnev, nevie ho kontrolovať, nedokáže uveriť, že mu Ida nakoniec pokazí prekrásny deň. Žeby bola naozaj taká falošná a ťahala ho celý čas za nos? Vtom sa k nemu náhle otočí čelom a chytí ho za obe ruky. Pozýva ho k sebe domov, chcela by ho lepšie spoznať. Jürgen tým spočiatku nie je nadšený, predstava o nej sa mu rúca ako domček z kariet. Ktovie koľkých mužov k sebe takto lákala. Oči jej však opäť žiaria ako drahokamy, na tvár sa vrátil nežný výraz, ktorý u nej celý deň obdivoval. Prikyvuje a nakoniec sa aj sám teší, dáva jej druhú šancu.

* * *

Ida cíti, ako jej sen o veľkej láske uniká pomedzi prsty, no snaží sa ho zachytiť, aspoň niečo z neho získať, než sa navždy rozplynie. Dychtí po jeho blízkosti ako hladujúci po kúsku chleba. Chcela by ho mať pre seba navždy, ale vie, že to nie je možné a puká jej z toho srdce. Pokúša sa nasýtiť z každého okamihu, vychutnať si každú sekundu spoločného bytia.  

Stoja oproti sebe v malom výťahu a sila, ktorá ich k sebe ťahala v múzeu, je späť. Obaja cítia, že sú si súdení, a ak nie na celý život, tak aspoň na túto noc. Je medzi nimi posvätné ticho, len na seba oddane hľadia, vychutnávajú si napätie pred búrkou. Zrenice majú maximálne rozšírené, pohľady túžobné, dychtivo čakajú na dávku lásky, ani jeden z nich však nechce urobiť prvý krok. Pár milencov, ktorý sa ešte nepobozkal.

Vtom sa otvoria výťahové dvere, Ida sa chystá vystúpiť, keď ju chytí za rameno a stiahne k sebe. Oprie ju o stenu, jednou rukou objíme okolo pása. Páči sa jej to. Je blízko, tlačí sa na ňu, ale chcela by, aby bol ešte bližšie, aby už bol v nej. Postaví sa na špičky, on sa skloní k nej a pobozká ju. Horí túžbou, chcela by viac a viac, nevie sa ho nabažiť. Výťah sa znovu otvára, šuchne sa popri stene, drží ho za ruku a ťahá za sebou. V kabelke hľadá naslepo kľúče, odmieta z neho spustiť zrak. Vášeň sa mu rozlieva po tvári, oči má nežné a dychtivé zároveň. 

Vedie ho dovnútra, objíma ju zozadu, bozkáva na krk. Ida sa vymámi zo zovretia a odbehne z predsiene do stredu obývačky, kde si začne rozpínať gombíky. Chce, aby ju videl nahú, nech si ju obzrie zo všetkých strán a navždy zapamätá. Jürgen  ju hypnotizuje očami a tiež sa vyzlieka, až stoja oproti sebe úplne nahí. Od toho okamihu si Ida predstavuje, že nie sú v dvojizbovom byte, ale v prírodopisnom múzeu. Vidí okolo seba kostry a meteority, vypchaté zvieratá ich sledujú sklenenými očami. Adam a Eva sa vrátili do raja.

* * *

Jürgen leží na chrbte, Ida sa tisne k jeho boku, cíti jej mäkké prsia. Krúži mu prstami po pokožke a vraví, že s ním prešla celé múzeum. Nerozumie jej, ale nemá chuť na zdĺhavé debaty, chce na ňu len hľadieť, kým ju má rád, kým sa mu páči. Čaro, ktoré ju obkolesovalo sa pomaly vytráca, a predsa je v nej čosi iné, nezabudnuteľné, nedokáže sa od toho odpútať. Možno je to osudová láska, spriaznená duša, ktorá ho mala sprevádzať do konca života. Lenže on jej aj tak ublíži, neovládne sa, je si tým absolútne istý. Nemá zmysel klamať sebe samému, aj keby si prial, aby to bolo inak. Azda v nejakom paralelnom vesmíre alebo inom živote si k sebe nájdu cestu. Každá noc bude ako táto a každé ráno sa budú vedľa seba prebúdzať. On a jeho milovaná Ida. Áno, takto sa bude utešovať, keď o ňu príde. 

Ústa má úplne vyprahnuté, poprosí ju o niečo na pitie. Ida sa na neho zahľadí, pohľad má zvláštne prázdny, ale bez slova vstane a zamieri do kuchyne. Jürgen si zatiaľ obzerá malý byt. Všade sú kresby zvierat z múzea, pokrývajú steny od podlahy až po strop. Počuje otváranie chladničky a cinkot skla. Ida sa vracia a podáva mu pomarančový džús, ktorý hltavo vypije na jeden dúšok. Chutil zvláštne, trochu horko či dokonca slano. Jeho milenka zatiaľ sedí na rohu postele a jedným okom ho pozoruje. V rukách drží vlastný pohár, odpije si, ale nezdá sa, že by ju chuť prekvapila. Zavolá ju k sebe, nech sa ešte trochu potúlia. Pokrúti hlavou, usmieva sa, hoci oči má smutné, bez života, iskra sa z nich vytratila. 

Jürgenove telo po chvíli akosi oťažieva, je unavený, ledva sa vládze hýbať. Viečka mu padajú na oči, napriek tomu sa ich snaží držať otvorené, niečo nie je v poriadku. Pokúša sa posadiť, ale bez úspechu. Miestnosť sa okolo neho krúti, vidí rozmazane. Blúzni, nedokáže odhadnúť, kde sa Ida nachádza, volá jej meno. Neodpovedá mu, len počuje, ako usedavo plače. 

* * *

Ida je celá od krvi. Nadrogovala ho, zabila a rozsekla mu hruď. Musela mu vziať srdce skôr, než on zlomí to jej. Nemohla dovoliť, aby jej ublížil. Pozerá na bordel na zemi, ktorý bude musieť upratať, na telo bez srdca, ktorého sa bude musieť zbaviť. Možno si z neho nechá ešte nejaké časti, chce si ho uchovať v pamäti, veď má na neho krásne spomienky. Práca ju však počká, najprv chce zísť do pivničnej kobky, nech sa trochu upokojí a oddýchne si.

Osprchuje sa, oblečie a schádza po schodoch dolu. Výťah si neprivolá, ešte nesvitlo a chce byť ohľaduplná k susedom. V pivnici je ideálna teplota. Ida si to tu zariadila podľa svojho gusta. Steny natrela čiernou farbou, pod police namontovala studené osvetlenie. V priehľadných nádobách sú v žltej tekutine zakonzervované časti tiel a na čestnom mieste sa nachádzajú ľudské srdcia. Nie je ich veľa, ale Ida má veľké plány, zbierku plánuje postupne rozširovať. Bude to tu ako v jej obľúbenom múzeu. Zlatý poklad zamknutý v tajomnej komnate.

Z igelitky vytiahne najnovší prírastok a sedmovú kartu, ktorú v spálni vzala z vrecka Jürgenovho saka. Dojímavo sa usmeje, je rada, že na neho bude mať pamiatku. Na karte je ručne maľovaný srdcový kráľ, presne taký istý, aký bol objavený pri takmer každej mŕtvole, ktorú tento rok našli v Berlíne a blízkom okolí. Médiá vrahovi pripisovali všetky obete, vrátane tých rozštvrtených a bez srdca, ale tie patrili jej. Ona však nestojí o slávu, nepotrebuje byť srdcovou kráľovnou. Je šťastná tak, ako je, v jej milovanom múzeu so skicárom v ruke alebo v pivnici, pomaly rozširujúc svoju vlastnú zbierku.

Mohlo by sa vám tiež páčiť...