O písaní

Des & Hrôza

Poviedku Des & Hrôza som napísala na tému 12 spôsobov prípravy exotického mäsa. V septembrovom kole súťaže M.Ú.Z.A., ktorú organizuje podcast Aj ty môžeš písať, sa umiestnila na 2. a 3. mieste a zároveň získala Cenu poroty.

Vypočuť si ju môžete v audioverzii, ktorú načítala Korina Krchniaková.

Des & Hrôza

Krv mi obmýva nohy. Je príjemne teplá, siaha mi takmer po kolená. Meter odo mňa stojí mladá žena. Ja ju vidím, ona mňa nie. Po krku jej steká pot, trasie sa. Zrazu sa pozrie na strop a skríkne. Zdvihnem hlavu a uvidím stovky morských prasiatok. Sú mŕtve, niekto ich obesil na tenké špagáty. Počujem šplechot, žena uteká s plačom preč. Z vrecka rýchlo vyberiem nôž, odrežem niekoľko prasiatok a vložím ich do prúteného košíka. Ponáhľam sa za ňou, táto nočná mora vyzerá byť plodná. 

Ocitám sa v novej miestnosti. Žena sa krčí v rohu, oproti nej stojí akýsi muž od pása hore nahý. Tvár mu nevidieť, je skrytá v krikľavo zelenom vreci, na ktorom je vytlačený veľký čierny výkričník. Po bruchu sa mu tiahne zvislý rez. Vloží si doň prsty a natiahne ranu do strán. Namiesto čriev je vnútri klbko hadov stiahnutých z kože. S odporným pleskotom dopadnú na dlážku, niektoré sa ešte hýbu v predsmrtnej agónii. Ponáhľam sa k mužovi a kvoknem si k jeho nohám. Hady sú na dotyk slizké, ale nevadí mi to. Ukladám ich do košíka vedľa prasiatok, zatiaľ čo žena vreští z plných pľúc. Oči má zavreté, no viem, že všetko vidí. Vždy to tak je. Muž s vrecom na hlave vykročí k nej a začne si rozopínať nohavice. Rýchlo vstanem a aj keď by som nemala, chytím ju za plece a zatrasiem ňou. 

,,Zobuď sa!“

Otvorí oči, o sekundu na to sa rozplynie a s ňou zmizne všetko na okolí okrem vecí v košíku. Ostávam sama v temnote a ešte chvíľu na ňu myslím. Dúfam, že muž, ktorý jej ublížil a ktorý obesil jej domáceho miláčika, už na ňu nemá dosah. O skutočnom svete však môžem len snívať. Nad tou formuláciou sa smutne zasmejem a skontrolujem svoj úlovok. Morčatá plánujem naplniť mandľovou plnkou a upiecť, hady ugrilujem na drevenom uhlí. 

Ak je hlad najlepší kuchár, u mňa to platí stonásobne. Nejedla som dvanásť rokov, ale zo všetkého dokážem vykúzliť lahodný pokrm. Kŕče v žalúdku a neustála únava ma prenasledujú na každom kroku, no moja pevná vôla je nezlomná. Takto mám nádej, že sa jedného dňa dostanem z Mesta Nočných Môr. Aj maličké sústo by znamenalo ostať tu na večnosť. 

Najväčšie pokušenie prichádza na rohu Lahodnej ulice. Je to najbližšie, ako sa môžem priblížiť k skutočnému svetu. Nevidím ho, ale občas tu zacítim jeho vône a zvuky. Tadiaľto vstupujú do mesta aj tí, ktorí sa môžu voľne pohybovať medzi snami a realitou. Do nosa sa mi votrie slabý pach dezinfekcie a začujem krátke zapípanie. Trvá to len chvíľu a potom sa naplno ponorím do atmosféry pouličných trhov. Vidím trolie nohy napichnuté na ražni, z ktorých orezávajú mäso a nakladajú ho do nadýchaných žemlí. Mäsité biele červy nastoknuté na dlhých špajdliach sa pražia v litroch oleja a očné buľvy sa predávajú vo veľkých farebných kornútkoch. Kto chce, môže si ich posypať drobnými cukrovými guličkami. Asi je tomu ťažké uveriť, no ústa sa mi plnia slinami, jedlo vyzerá mimoriadne lahodne. Keby môžem, naložím si zo všetkého. Niektorí predajcovia na mňa hľadia s ľútosťou, vidia, aká som vyhladovaná. Iní zvedavo nakúkajú do košíka, zopár mi ich zamáva. Poznajú ma ako vynikajúcu kuchárku a vážia si ma. V duchu ma to poteší, v skutočnom svete som nič také nezažila.

Ako ulica pokračuje, stánky striedajú cukrárne a kaviarne. Na terasách posedávajú zákazníci, chlípkajú teplú krv a pochutnávajú si na zmrzlinových pohároch plných výkalov. Za posledným obchodíkom, kde ponúkajú skutočné Mozartove gule, sa nachádzajú vychytené reštaurácie a v tej najlepšej z nich pracujem. Des & Hrôza servíruje tradičné klasiky ako vývar z ľudských kostí alebo sushi rolované v surovej bravčovej koži, no špecializuje sa aj na exotické pochúťky. Nakladaný dinosaurí jazyk v červenom víne alebo stehno z neandertálca v kešu omáčke sú u zákazníkov mimoriadne obľúbené. To, čím sa však reštaurácia Des & Hrôza skutočne preslávila, je mimozemšťan, ktorého vie šéfkuchár pripraviť na desať spôsobov.

Jedálny lístok sa pravidelne obmieňa. Hoci máme nejaké zásoby v mrazničkách a skladoch, sme limitovaní najmä tým, aké suroviny sa nám podarí získať z nočných môr. Na rozdiel od ostatných podnikov nekupujeme suroviny na trhu od ostatných zberačov, ale zaobstarávame si ich sami, vďaka čomu zaručujeme stopercentnú kvalitu.

Vojdem dnu, pozdravím kolegov a vyložím z košíka úlovok. Ostatní sú už tu a ako pozerám, tiež sa im dnes nedarilo.

,,Zdá sa, že niektorí skončili skôr než mali,“ okomentuje chabú nádielku šéfkuchár. Cítim na sebe prísny pohľad jeho šiestich očí. Nemá zmysel oponovať a tak len opatrne pokrčím plecami. Ak zasiahneme do nočnej mory a prebudíme spáča, šanca, že natrafíme na ďalší desivý sen je veľmi nízka. Hrôza plodí ďalšiu hrôzu a do cyklu by sa nemalo zasahovať. 

,,Z tohto veľa nenavaríme, choďte sa ešte prejsť,“ zamrmle a potľapká ma po pleci. Som vďačná, že nekričí. V skutočnom svete boli všetci kuchári nervózni a agresívni, poniektorí aj hádzali taniere. Tam som bola dobrá len na umývanie riadu a krájanie zeleniny, na viac by som si s mojou úzkostlivou povahou netrúfla.

Beriem prútený košík a pridáva sa ku mne aj Mŕtvolka. Je veľmi milý, ale veľa toho nenahovorí. Ani nemá ako. Keď som ho raz poprosila, aby na chvíľu miešal polievku z rybích vnútorností, kým si pripravím koreniny, odpadol mu do nej jazyk. Z veľkého kotla sa nám ho nepodarilo vyloviť, takže sa dostal na tanier niektorému z hostí. Živo si na ten deň pamätám. Tŕpli sme spolu v kuchyni, keď prišiel čašník s odkazom od zákazníka. Žiadal si zavolať kuchára, ktorý varil polievku. So strachom som vstúpila do reštauračnej časti a pristúpila k stolu, za ktorým sedelo asi tucet démonov, všetko vysoký manažment z Hell Enterprise, naši štamgasti. Jeden z nich sa postavil a potriasol mi rukou so slovami, že lepšiu polievku v živote nejedol. Potlesk, ktorý nasledoval, sa mi dodnes ozýva v ušiach. Mŕtvolka sa celý večer vytešoval v kuchyni so mnou, akoby mu ani nevadilo, že prišiel o jazyk. 

Vyšli sme z mesta a nejaký čas kráčali v temnote. Niesla som prázdny košík a Mŕtvolka za sebou ťahal hrkotajúci vozík. Občas sme začuli vzdialené zvuky nočných môr, ale ani jedna sa nezhmotnila a do žiadnej sa nám nepodarilo vstúpiť. Už ma to začínalo frustrovať, keď sa pred nami zjavili červené dvere. Z nejakého dôvodu mi prešiel mráz po chrbte. Skôr, ako som stihla Mŕtvolku varovať, načiahol sa po kľučke a nočná mora nás ihneď vtiahla dnu. 

Ocitli sme sa v modernej vyleštenej kuchyni. Na porcovacom stole ležalo prasa, vyzeralo, akoby ho niekto stokrát bodol. Kmitalo nožičkami a kvičalo, hoci telu chýbala hlava. Spáč sa v miestnosti nenachádzal. Pravdepodobne vstúpil do ďalšej fázy nočnej mory, ktorá stále nadväzovala na prvú, preto sa táto ešte nestihla rozplynúť. Mŕtvolka s prekvapivou silou zdvihol prasa a uložil ho do svojho vozíka. Stále sa trochu hýbalo, ale kvikot zanikal. 

Rástla vo mne čoraz väčšia úzkosť, ktorú som si nevedela vysvetliť. Začula som vzdialený smiech stoviek hlasov a v tom sa v stene objavili ďalšie červené dvere. Hľadela som na ne ako v tranze. V mysli sa mi začali črtať spomienky. To nemôže byť pravda… Kráčala som k nim ako omámená, prešla som cez prah a ocitla sa na javisku. V hľadisku sedeli desiatky ľudí, príšerne sa rehotali a ukazovali na mňa prstom. Tváre sa v tieňoch nedali rozoznať, ale hlasy som spoznávala. 

,,Vyzerá ako prasnica!“ zaznel uštipačný dievčenský hlas.

,,Kvik-kvik! Kto by chcel takú tlstú sviňu?“

,,Ty a kuchárka? Môžeš akurát tak drhnúť riady!“ zachytila som v dave hlas mojej mamy.

,,Vyžrala by si celú chladničku, ale nevieš ani poriadne navariť!“ ozval sa exmanžel. K nohám mi niekto hodil odrezanú bravčovú hlavu.

,,Schudla si? A čo! Sprostá a škaredá ostaneš navždy!“

Hoci by som najradšej ušla, stála som tam ako prikovaná, len ruky sa mi nekontrolovane triasli. Toto je moja nočná mora spred dvanástich rokov. Nedokázala som sa prebudiť, ale podarilo sa mi z nej utiecť. Tak som sa dostala do Mesta Nočných Môr, kde sa ma ujali kreatúry, ktoré teraz nazývam priateľmi.

Cítila som, že Mŕtvolka stojí vedľa mňa, ale neodvážila som sa na neho pozrieť. Neskutočne som sa pred ním hanbila. Nechcela som, aby ma videl zúfalú a uplakanú, aby zistil, aká úbožiačka v skutočnosti som. Zavrela som oči a najviac na svete som si priala zobudiť sa. V myšlienkach sa mi zjavila nemocničná posteľ. Ležala som na nej napojená na prístroje. Zoslabnutá a v kóme, ale stále živá. Teraz nastal čas, kedy sa budem môcť vrátiť do skutočného sveta. Lenže… Naozaj to chcem? 

Zľakla som sa, keď ma Mŕtvolka chytil za rameno a drsne so mnou zatriasol. Pootvorila som oči. Výkriky a posmešky zosilneli. Nedokázala som zniesť jeho priamy pohľad, pozrela som do hľadiska, ale chytil mi tvár do dlaní a nasmeroval ju k sebe. Chvíľu na mňa hľadel a potom si začal rozopínať gombíky na kuchárskom rondone. Pod snehobielou látkou sa skrývalo prehnité telo, z ktorého odpadol už poriadny kus svaloviny. Rukou si vošiel do hrude, vytiahol odtiaľ svoje srdce a vložil mi ho do dlane. Keď začalo biť, hlasy z hľadiska zmĺkli. Hľadela som naň ako na posvätnú relikviu. Ľudské srdce som videla veľakrát. Za dvanásť rokov som sa ho naučila pripravovať na dvanásť spôsobov, ale nikdy mi nenapadlo podávať ho surové. Priložila som ho k ústam a zahryzla. Surovú hmotu som prežúvala ako žuvačku, najprv opatrne, no potom som ho doslova hltala. Sliny mi stekali po brade a dvanásťročná túžba po jedle sa konečne naplnila. Diváci z hľadiska sa vytrácali, všetko navôkol mizlo a ja som vedela, že vidinu s nemocničnou posteľou už nikdy neuvidím. Zomrela som a pritom som sa nikdy necítila byť viac nažive. S Mŕtvolkou sme ostali sami dvaja v temnote. Chytili sme sa za ruky a odkráčali na miesto, ktoré sa už dávno stalo mojím domovom. Nočná mora sa premenila na sen. 

Mohlo by sa vám tiež páčiť...